V Semienkove

„Hrašuľko, vidíš niečo?“ volala malá Cibulinka.

„Veru nevidím,“ krútil hlavou Hrašuľko.

Cibulinka a Hrašuľko stáli na okennom parapete v starej kôlni a zvedavo vykukovali smerom k ceste. Bežný človek by si však pri pohľade do okna nič nevšimol. Ako by aj mohol, keď Cibulinka s Hrašuľkom boli len dve malilinké semienka. A práve teraz vyzerali Aničku, svoju ľudskú kamarátku.

Anička nebola len také obyčajné dievčatko. Vedela dobre načúvať. A keď raz zvedavo kráčala v snehu okolo starej opustenej kôlne, jej ušká zachytili akýsi tenučký piskot.

„Vari je to myš? Teraz v zime?“ čudovala sa Anička. Ale keď sa pozrela bližšie, zbadala, že to veru nie je žiadna myš. Cez zamrznuté sklá uvidela v kôlni hromadu malých semienok. A semienka zbadali ju. A tak sa začalo jedno prečudesné, ale pekné kamarátstvo: ľudského dievčatka a semienok z kôlne.

Preto sa jej tentoraz Hrašuľko s Cibulinkou nevedeli dočkať:

„Odkedy Anička objavila naše semienkové mestečko, dejú sa tu samé úžasné veci,“ vzdychla si Cibulinka nedočkavo. „Mňa vzala so sebou vo vrecku do školy, vieš?“

„So mnou zas išla na obrovské ihrisko,“ chválil sa Hrašuľko. „A Uhorčiatka rozprávali, že im bola minule ukázať zvieratká na gazdovstve!“

„Kedy len príde znova?“ semienka zo Semienkova smutne vykúkali z okna, nevediac, že malá Anička práve sedí v škole a učí sa počítať. Ani ona sa nevedela dočkať, kedy príde do starej kôlne a naučí semienka, koľko je päť krát štyri.

Naozaj, vďaka Aničke sa obyvatelia Semienkova mnoho naučili. S jej pomocou zistili, že semienkové mestečko je vlastne opustená drevená kôlnička. Akýsi dospelý, ktorému patrila, na ňu už dávno zabudol a celý jej obsah nechal tak. Záhradnícke náradie, lopaty a motyčky, všetky smutne zapadali prachom a s nimi aj balíčky semienok. Až kým raz Anička neotvorila dvierka a neobjavila ich neveselé, zaprášené…