Ujonos

V našom mestečku žije jeden ujo. Všetky deti ho volajú Ujonos. Ale nie preto, že by mal nos veľký alebo nebodaj krivý. Práve naopak, nos má úplne v poriadku. Normálne sa ujo volá… hmm, to si už vlastne nikto ani nepamätá. Jednoducho – každý ho pozná iba ako Ujonosa.

„Aha, tam ide Ujonos,“ kričia deti, keď ho vidia ísť po ulici, a hneď aj k nemu bežia.

A Ujonos zakaždým vyberie svoju gitaru, usmeje sa na nedočkavé deti, špička nosa sa mu zodvihne a on s radosťou zabrnká. A to je práve to. Nie, že zahral na gitare. Ale tá špička nosa. Tá je vskutku dôležitá...

Pred niekoľkými rokmi, keď ešte Ujonos nebol Ujonosom, sa totiž tento ujo len tak potuloval po uliciach. Akoby niečo hľadal.

„Nemám práve nič na práci,“ odpovedal okoloidúcim, ktorí sa ho neraz pýtali, prečo nechodí do roboty. A tak sa neustále túlal a nič nerobil.

Jedného rána, vlastne o jednej na obed sa zobudil na to, ako mu muzikanti v bruchu hlasno vyhrávajú.

„Hmmm… je najvyšší čas na raňajky,“ poriadne si zívol, natiahol si na nohy papuče a odšmatlal sa k chladničke. „Joj, zase je úplne prázdna,“ povzdychol si ujo a poškrabal sa po strapatých vlasoch. Pozrel sa do peňaženky. „Joj, aj tá je prázdna,“ zajojkal opäť a poškrabal sa po briadke.

Vtom mu pohľad padol na gitaru opretú v rohu izby. A vzápätí dostal skvelý nápad. Teda aspoň podľa neho bol skvelý. „Čo keby som predal gitaru?“

Ujo mal veľmi rád hudbu. Rád spieval a hral. No v poslednom čase mu na hranie akosi nezostával čas, keďže musel stále niečo hľadať. Hoci sám vôbec netušil čo.

„Aj tak som na nej nehral už hádam aj rok. Či dva?“ povedal a poškrabal sa na lakti.

A…