O kráľovi, ktorý sa neusmieval

V jednej ďalekej krajine žil jeden kráľ, ktorý mal všetko. Teda, mal všetko, čo sa dá za peniaze a drahocennosti kúpiť. Tých si totiž nahonobil celé hromady. Mohol si každučký deň robiť, čo sa mu zachcelo, a ísť, kdekoľvek si zaumienil. Všetky novoty, po ktorých ľudia túžili, kráľ ihneď nakázal kúpiť a doviezť do paláca.

Ale, čuduj sa svete, tento kráľovský panovník nebol ani trochu šťastný. Vôbec netušil, prečo ho všetko to ohromné bohatstvo neteší. Veď kam len pozrel, všade sa ligotali diamanty. Kde načiahol ruku, tam sa blyšťalo zlato. Iba čo ústa otvoril, sluhovia mu už kládli rovno do úst tie najvyberanejšie jedlá.

A tak kráľ hútal, bradu si škrabal, keď zrazu dostal nápad. „Zavolajte mi pisára! Hneď!“

Zástup sluhov sa razom začal pretekať, kto dovedie pisára ako prvý, div že si nohy nepolámali. Dúfali, že aspoň na zlomok sekundy vyčaria na kráľovej tvári úsmev, ak mu okamžite splnia želanie. Pisára priviedli síce bleskovo, ale žiadna sláva sa nekonala.

„Píš!“ zavelilo jeho veličenstvo bez pozdravu i bez úsmevu. „Na známosť sa dáva, že ten, kto mňa – najjasnejšieho a najbohatšieho panovníka – poteší a úsmev na mojej tvári vyčarí, bude bohato odmenený. Bodka. Nie, nepíš bodka! Tú bodku tam len daj!“ nazeral kráľ namrzene ponad plece chudáka pisára. Ten bol, úbožiak, taký rozrušený, že ani nevnímal, čo píše.

Poslovia sa následne rozleteli do všetkých kútov krajiny, aby rozhlásili túto správu. Netrvalo dlho a do zámku sa už valili zabávači. Čarodejníci, zlatníci a šperkári, umelci, artisti aj veštci. Každý z nich chcel jeho veličenstvu predviesť, čo dokáže.

Kráľ sa s mrzutým výrazom v tvári usadil na svoj honosný trón, postavený uprostred vyzdobenej, ligotavej dvorany. Ešte aj na tom tróne bolo viac zlata než dreva. A okolo kráľovského veličenstva sa zhŕkli dvorania a radcovia. Aj keď sa zdalo, že kráľ žiadnych…