Princezná plyncezná

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna moderná princezná. Po svojom pradeduškovi zdedila okrem polovice kráľovstva aj štrnásť psov, hromadu kníh, ktoré nikdy neotvorila, a jednu motorku. Vždy keď mohla, nasadla na ten stroj a rezala zákruty na cestách. Vlastne aj keď nemohla. Napríklad keď sa pohádala so svojimi kráľovskými rodičmi. Aj ľudia, ktorí sa majú radi, sa totiž niekedy hádajú.

„Nebudem nosiť tieto hlúpe bledomodré volány a stále sa učiť nemčinu, indičtinu, ruštinu a maďarčinu, chcem ísť vooon!“ kričala utekajúc dolu schodmi zámku. Matka za ňou volala: „Stoj, ty jedna! Myslíš, že stačí dupnúť na plyn a ujsť pred povinnosťami? Ty nie si žiadna princezná, ale PLYNCEZNÁ!“

A presne tak to bolo. Princezná-plyncezná zo všetkého najradšej šliapala na plyn a preháňala sa po okolí. Keby aspoň raz nahliadla do kníh po pradeduškovi, zistila by, že kedysi dávno žil v Amerike jeden chlapec, William, s ktorým by si veľmi rozumela. Miloval krútenie pedálmi na bicykli a preteky s vetrom.

Keby čítala ďalej, dozvedela by sa, že William bol navyše mimoriadne zručný. A tak dostal nápad: čo keby mal bicykel motor? Jedného dňa s kamarátom vymysleli a poskladali motorový bicykel. A potom si založili továreň na motorové bicykle! To všetko dokázali vo veku dvadsaťjeden rokov.

„Keď budeš mať dvadsaťjeden rokov, musíš sa stať kráľovnou,“ hovorievala princeznej-plynceznej matka. „Musíš zmúdrieť, musíš sa vydať a bla, bla, bla...“ Ona po tom vôbec netúžila, ale netušila, čím iným by mohla byť. A tak stále utekala. Skúšali jej to zakázať. Skúšali jej darovať poníka. Nezaberalo to. Potom dúfali, že sa jej motorka pokazí. Lenže motorka bola kvalitná a pokaziť niečo také je takmer nemožné. A tak sa hádali, aj keď sa mali radi.

Jediný, kto mal z toho radosť, bol radca – lord Plechovkár. Ten si mädlil ruky pri…