Marián Dyno Burič
Zvonček
Počas príprav na nadchádzajúce Vianoce Santa zistí, že stratil svoj čarovný zvonček. Vydá sa preto uprostred leta na netradičnú cestu – pohľadať človeka, ktorý by mu dokázal vyrobiť nový čarovný zvonček.
Dierou pod vrátami do stodoly sa prestrčil ryšavý kocúr a otriasol sa.
„Brr, to je ale zima,“ zamraučal a pobehol, aby ho neoziabali labky.
Po záhrade sa povaľovali snehové periny, a hoci bol sotva podvečer, vonku už bola tma ako vo vreci. Tulák sa rozhliadol okolo seba – a jeho zelené oči sa mu rozsvietili prekvapením.
Niečo bolo inak než obyčajne. Koruny stromov, kde zvykol kocúrik posedávať, boli teraz ozdobené blikajúcimi reťazami. V oknách domu plápolali sviečky. Vtáky dostali do kŕmidla okrem zrna aj lojovú guľu, a keď panička niesla Tulákovi a jeho mamičke do stodoly jedlo, pospevovala si. A aké jedlo im doniesla! Namiesto bežnej konzervy našli mačky vo svojich miskách čerstvo uvarenú rybu.
„Čo sa to len deje?“ čudoval sa kocúrik.
Pomaly prechádzal pozdĺž plota a premýšľal, čo má to všetko znamenať, keď tu sa mu priamo pri uchu ozvalo šteknutie. Kocúr od ľaku nadskočil, div že nepreletel cez plot. Len čo sa spamätal, začul, že sa niekto hneď vedľa neho chechtá.
„Nazdar, ty kráľ savany! Iba sa túlaš, alebo máš niečo za lubom?“ opýtal sa ktosi dobrosrdečným tónom.
Tulák sa okamžite upokojil. To je predsa Čert! V tom preľaknutí na svojho psieho suseda úplne zabudol. „Ahoj, Čert,“ odpovedal, keď sa postavil na nohy. „Aby som pravdu povedal, z každého trochu. Všimol si si, ako sa tu všetko zmenilo? Celá záhrada vyzerá inak, panička sa chová inak, všade sú svetielka... Rád by som zistil, čo sa deje. Neviem ale, kde začať, a tak sa potulujem a rozhliadam. Azda tomu prídem na kĺb.“
„Tulák, veď toto sú tvoje prvé Vianoce!“ vyštekol trochu prekvapený Čert. Celkom zabudol, že túlavý kocúr je vlastne ešte malý chlapec. „Malo mi to hneď napadnúť. Niečo ti ukážem. Zídeme sa pred vašou bránkou!“ a už ho nebolo.
Zmätený Tulák sa ani nestihol na nič opýtať.…