Marián Dyno Burič
Snehuliak
Deti na ulici sa posmievajú súrodencom, ktorí sa od ostatných líšia výzorom. Keď to zbadá snehuliak, odrazu ožije a deťom vysvetlí, že tak ako snehuliaci, aj ľudia vyzerajú rôzne – a vonkoncom to nie je dôvod na posmech.
Bol nádherný zimný
Stavali si práve snehuliaka, keď tu zrazu sa nad ich hlavami čosi
„Čo to bolo?“ zhíklo od prekvapenia dievčatko v krásnej ružovej pletenej čiapke s bielym brmbolcom na konci.
„Neviem, vyzeralo to, ako keď sa zablýska minca na slnku,“ poškrabal sa chlapček v modrej ušianke na brade. „Poďme ale dokončiť toho snehuliaka. Za chvíľku nám treba ísť domov. Už sa stmieva.“
„Máš pravdu, ešte nám chýbajú oči. Poďme pod snehom pohľadať nejaké
Ako sa tak prehrabávali v čerstvo napadnutom snehu, chlapčeka čosi zaujalo: „Pozri, tam sa niečo
„Čo to je?“ vyzvedalo dievčatko a náhlilo sa za chlapcom.
„Hm, to vyzerá ako hviezda alebo čo,“ chlapec odhrabal rukavicami miesto, kde sa tá vec
„Naozaj, je to
„No asi spadla z neba. Mali by sme si teda niečo priať. Napríklad poriadny kopec zmrzliny,“ nahlas premýšľal chlapček.
„Nie, na zmrzlinu nemám v tejto zime vôbec chuť. Bŕŕ,“ dievčatko rázne odmietlo jeho návrh.
„Tak si ju odložíme na leto,“ mudroval ďalej chlapec.
„Ach, ty si šiši. Veď by sa nám dovtedy roztopila,“ zasmialo
„Tak ja už potom neviem. Skús niečo vymyslieť ty,“ durdil sa chlapec.
„A čo keby sme ju vrátili späť na oblohu?“ navrhlo dievča.
„Na oblohu?“ chlapec pomaly zdvihol hlavu k nebu posiatemu asi miliónmi hviezd. „Ale ako, ako? Veď je to ďaleko.“
„Vylezieme na najvyššiu strechu, a potom ju vyhodíme smerom k oblohe.“
„Skvelý nápad!“ chlapec bol nadšený, a už aj si bral do rukavíc hviezdičku, ktorá jemne blikala. Akoby
„Pozor, nieže…