Tulák a Čert

Zo stodoly vykuklo mača. Teda, ani nie mača, skôr taký mačací výrastok. Mal hrdzavý kožúšok, v zelených očiach sa mu len tak iskrilo a bolo vidieť, že má niečo za lubom. Kocúrik sa rozhliadol naľavo aj napravo, aby sa presvedčil, že je vzduch čistý. A potom sa ladným skokom preniesol do vysokej trávy. Prikrčil sa a spokojne sa zachechtal popod fúziky. Prešlo mu to!

Kocúrik býval so svojou mamkou, mali spoločný peliešok v stodole. Jeho mamka bola pravá mačka domáca. A bola na to hrdá. Veľa času trávila v záhrade a rada sa vyhrievala na slniečku. Ale tiež vedela, čo sa patrí, a čistila okolie domu od myší a iných škodcov. Nechávala sa škrabkať od svojej paničky, občas dokonca sama nastavila hlávku.

No najdôležitejšia pre ňu bola starostlivosť o syna. Hoci mu dala meno Hrdzúšik, všetci ho volali Tulák. Synčeka totiž jednostaj lákalo dobrodružstvo, divočina a zábava. Túžil po svete za plotom, čo sa jeho mamke príliš nepáčilo. Ona sama si z času na čas vyrazila mimo záhrady, a tak dobre vedela, aké nepríjemnosti tam môžu mačacieho dorastenca postretnúť. Predsa len – bol to jej jediný synáčik.

Ale Tulák si z toho ťažkú hlavu nerobil. Kedykoľvek mohol, vybral sa na potulky do polí či do lesa. Bolo mu jedno, že mamka sa naňho bude zase hnevať. Stálo to za to. Miloval, keď mu na poli vietor čechrá kožuch. Alebo keď mu ihličie v lese zapraská pod labkami. Užíval si aj vôňu vody, hoci popri brehu potoka balansoval s veľkým rešpektom. Túlal sa po okolí a pritom si seba samého predstavoval ako leva s ohromnou hrivou. Videl sa ako kráľ savany, ktorému leží celý svet pri nohách.

Tulák sa natiahol a vydal sa hustým porastom k svojmu dnešnému cieľu. Cestu do lesa by už…