Bolo raz jedno kráľovstvo a v ňom žil starý kráľ. Ten mal troch synov. Dvaja najstarší boli šikovní a múdri. Tretí, najmladší, mal jednoduchú povahu a za svojimi bratmi vždy zaostával. Dvaja starší si z neho často robili posmešky, aký je hlúpy a zaostalý.
Jedného dňa, keď kráľ cítil, že už nebude dlho medzi živými, zavolal si všetkých troch synov a povedal: „Je čas odovzdať kráľovské žezlo jednému z vás, aby som ja mohol v pokoji dožiť. Vládnuť bude ten, ktorý bude najšikovnejší a splní moju úlohu. Úloha znie: Prineste mi ten najkrajší koberec široko-ďaleko.”
Takúto úlohu si kráľ vymyslel pre svojich synov. Aby to nemali bratia také ľahké, kráľ zobral do ruky tri pierka a vyhodil ich do vzduchu. Kým dopadli na zem, povedal: „Každý pôjde tým smerom, ktorým sa vyberie pierko padnúce na zem.” Jedno pierko smerovalo na východ, druhé pierko chvíľku poletovalo sem a tam a až v tichosti pristálo na zemi, ukazovalo na západ. Tretie pierko sa nevybralo žiadnym smerom a padlo rovno pred kráľa.
Starší bratia si rýchlo vybrali tie pierka, ktoré smerovali na východ a západ. Škodoradostne sa pritom posmievali najmladšiemu, že musí zostať sedieť doma, pretože posledné pierko nikam neukazovalo. Tí dvaja sa hneď vybrali na cestu, každý svojím smerom. Najmladší sa len zošuchol na zadok a držiac v ruke svoje pierko, premýšľal nad tým, čo si počne. Ako tak dumal, zbadal na podlahe nejaký starý poklop. Bol celý hrdzavý, zaprášený, akoby ho nikto celé roky neotvoril. Keď bratia odišli na cesty a kráľ sa odobral kraľovať do svojej komnaty, rozhodol sa, že ten starý poklop otvorí. Naskytol sa mu pohľad na staré schody, plné pavučín a špiny. Zišiel po nich opatrne dole a tam vidí dvere. Silno zabúchal a čakal, či niekto otvorí.
Onedlho sa dvere rozleteli a v nich stála…
