Žabí kráľ

Je to už veľmi dávno, čo v jednom kráľovstve vládol starý kráľ. Kráľ mal prekrásnu dcéru, o kráse ktorej ľudia rozprávali široko-ďaleko. Princezná najviac času trávila v kráľovskej záhrade, kde sa zvykla prechádzať alebo hrať so svojimi priateľkami.

Jedného dňa bola opäť na svojom obľúbenom mieste – pri studničke. Počúvala žblnkot vody, vyhadzovala si do vzduchu zlatú loptičku a popri tom si pospevovala. Lopta sa v krásnom slnečnom počasí ohromne ligotala. No po chvíli jej slniečko zasvietilo do očí a loptička spadla do studničky, kde zmizla v hlbokej temnote. Princezná sa hneď pustila do plaču, pretože to bola jej najmilšia hračka. Ako tak plakala, začula hlas, ktorý vychádzal priamo zo studničky: „Prečo plačeš, krásna princezná? Kvá, kvá.“

Princezná od prekvapenia aj nariekať prestala a o chvíľu už na studničke zazrela malé stvorenie s vypúlenými očami. Bol to žabiak. Dobre on vedel, prečo je princezná smutná, a tak jej hovorí: „Neplač už, tvoju zlatú loptičku ti môžem priniesť. Ale ako sa mi za to odmeníš?“

„Všetko, čo len budeš chcieť, milý žabiak. Perly, diamanty, čokoľvek, čo ti urobí radosť,“ povedala princezná.

„Nie, nie, nie. O nič také nestojím. Chcel by som však byť tvojím priateľom. Sedieť s tebou pri stole i spať v tvojej posteli. Ak mi toto sľúbiš, donesiem ti tvoju loptičku,“ vyslovil svoju podmienku žabiak.

Princezná bez váhania sľúbila žabiakovi všetko, čo chcel. Veľmi si priala mať späť svoju milovanú loptičku, no svoj sľub nemienila dodržať. „Veď je to len žaba a tá patrí do vody a nie do paláca. A už vôbec nie do mojej mäkučkej postele,“ pomyslela si.

Hneď ako žabiak dostal svoj sľub, skočil do studničky a o chvíľu sa objavil aj so stratenou loptičkou. Princezná si ju uchmatla a celá natešená sa rozbehla domov.

Žabiak za ňou zakričal: ,,Počkaj, krásna princezná, vezmi…