Kde bolo, tam bolo, v jednom malom mestečku sedela pri stole jedna malá Amaya. Oblečené mala ružové tričko a žlté tepláčiky. Na tepláčikoch mala natiahnutú trblietavú baletnú sukničku skoro až po zem. So striebornou korunkou vo vlasoch veselo žula na raňajky rožok so šunkou.
Vedľa nej sedeli jej brat Filip a dedko Rudko. Tiež žuvali. Len babka Janka pobehovala naokolo s paradajkami, kávičkou, ruksačikmi, šiltovkami a poháňala ich:
„Poďme, poďme, vážení. Musíme stihnúť otváracie hodiny na zámku. Sú prázdniny, bude tam veľa detí, mládeže a všemožných turistov. Len aby sa nám ušli vstupenky! Dožuť a odchod!“
Keď už boli všetci najedení, zbalení a takmer pri aute, dedko Rudko sa zahľadel na Amaykinu sukničku a zahundral: „Hádam nechceš ísť na výlet takto doobliekaná?“
„Ale áno, chcem,“ odvetila Amayka milo, „som predsa princezná.“
Filip si stiahol šiltovku nižšie, aby nebolo vidno, ako sa tvári, a dedko Rudko pokrútil hlavou. Vtom zakročila babka Janka: „Nebudeme sa tu handrkovať. Musíme sa ponáhľať. Ak chce byť teplákovou princeznou, nech si je! Ide sa!“
Cestou v aute Amayka striedavo česala a uspávala svoje tri bábiky-princezné. Ako ste si už dozaista všimli, Amayka milovala princezné. Milovala aj zámky, trblietavé šaty, korunky a všetko, čo k tomu patrí.
Filip zatiaľ z okienka fotografoval očarujúcu prírodu, pretože jeho princezné veľmi nezaujímali. Babka si počas jazdy trošku zdriemla a dedko bezpečne došoféroval k prekrásnemu zámku na malom kopčeku.
Vôkol neho sa rozprestierali pestrofarebné záhony ruží a pri malom jazierku sa prechádzal nádherný páv.
„To je krása, to je krása!“ vykrikovala Amayka celou cestou od parkoviska. „Tu by sa nám dobre bývalo! Poďme, musíme ju nájsť!“ Dievčatko ťahalo rodinku dovnútra.
„Koho chce nájsť?“ opýtal sa potichu dedko Rudko Filipa.
„Netuším,“ zašepkal chlapec, pokrčil plecami a bežal odfotografovať rytierske brnenie pri bráne.
Keď si všetci…