Prekvapenie pre Anežku

Na prízemí bytového domu bývala malá Anežka. Nemala naozajstných rodičov, žila len s babičkou a dedkom. Každý, kto ju poznal, ju mal rád, pretože nikdy nemyslela len na seba a všetkým pomáhala.

Dnes ráno vychádzala Anežka z dverí domu veselšia než obvykle, pretože v škôlke sa práve chystala besiedka. Deti chceli dospelých prekvapiť a ukázať im, koľko vecí sa už v škôlke naučili. Pani učiteľka vešala na dvore lampióny a deti sa pritom bláznili.

Tomáško chytil motýlika a bežal ho ukázať Lenke. Anežka k nim rýchlo utekala:

„Niee, to nemôžeš robiť, Tomáško! Motýľ je predsa krehký, keď mu oderieš krídla, už nikdy nebude môcť lietať!“

Keď to chlapec počul, hneď motýlika pustil a zháčil sa. Nechcel mu ublížiť.

Popoludní zas Danko nechal v umývadle pustenú vodu a Anežka ju musela za neho zastaviť. Aby ju nahneval, znova pustil vodu naplno, až striekala všade navôkol. Potom utiekol, mysliac si, že ho bude naháňať. Ale Anežka si len poklopala po čele a vodu zasa zastavila.

„Voda z kohútika sa nesmie púšťať len tak zo žartu!“ volala na neho. „Ty nevieš, že za vodu sa platia peniaze? V škôlke aj doma. Máš vôbec nejaké peniaze?“

Ešte aj pri obede robili deti samé nezbedy. Miško si napchal do úst celý rezeň naraz a potom ho musel vypľuť. Bertík zas ústami robil mlynček na zemiakovú kašu. Pani učiteľka sa vtedy naozaj nahnevala.

„Deti, viete mi povedať, prečo sa nesmie takto vyvádzať?“ opýtala sa ostatných.

„Jedlom sa nemá plytvať,“ povedala pohotovo Anežka. „Ak ho nechceme zjesť my, dá sa ešte všelijako využiť. Môžu ho zjesť aspoň zvieratká.“

A naozaj, keď sa Tomáško rozčuľoval, že nechce jesť rezeň, Anežka ho vzala a zabalila do obrúska. Zdenko sa začal smiať: „Čo si ty nejaký psík?“

Ale Anežka mu vysvetlila, že susedka…