V ten deň bolo na mori ticho. Len obrovský koráb sa pohupoval na vlnách sem a tam. O kormidlo sa znudene opieral kapitán Hurhaj. Pozoroval skleslú posádku, ako motá laná, vytiera podlahu a najmä – mlčí. Dvadsať pirátov sa tmolilo po lodi bez toho, aby pritom povedali jediné slovo.
Viete, prečo sa im do rozprávania nechcelo? Pred týždňom prehrali bitku a nepriateľskí korzári im zabavili zbrane a poklad, ktorý prevážali. Piráti sa za prehru veľmi hanbili, a tak mlčali.
„Ja sa z toho zbláznim!“ vykríkol Hurhaj. Zo vzniknutej situácie bol naozaj nešťastný. Miloval hluk: keď o seba cinkali poháre, rinčali reťaze a do toho šumelo divoké more. Šomral preto ďalej: „To ticho už nemôžem počúvať!“
„Ani počuť! Nemôžem počúvať!“ opakoval papagáj ara usadený na Hurhajovom pleci a plieskal farebnými krídlami.
Hurhaj zaboril hlavu do dlaní. Ako má pirátov prinútiť, aby robili rámus? Skúšal im rozprávať vtipy, dokonca sa vyhrážal, že ich prehodí cez palubu, ak nezačnú zase hovoriť, ale nič nepomáhalo.
„Kuchár! Ide kuchár!“ hlásil papagáj. A naozaj – po schodoch liezla na kapitánsky mostík urastená postava.
„Kapitán, vidím, že máš tichú loď a si z toho zúfalý.“
„Aj pierko by si počul spadnúť,“ nariekal Hurhaj a rozhliadal sa po stíchnutej palube.
„Mám pre teba riešenie,“ ponúkol sa kuchár a pokračoval: „uvarím pre posádku rapotavú polievku. Po nej budú rozprávať, až ich budú ústa bolieť.“
Ale Hurhaj sa tváril neveriacky: „Rapotavú polievku?! Veď nie sme v žiadnej rozprávke!“
„Zadrž, kapitán, môžeš mi veriť. Rapotavá polievka je spoľahlivý liek na mlčanlivosť,“ presviedčal ho kuchár. „Čo myslíš, ako sa tvoj papagáj naučil rozprávať? Zjedol tanier rapotavej polievky!“
„Papagáje vedia hovoriť aj bez polievky, ty trkvas!“ odsekol Hurhaj a kuchár pochopil, že na neho bude musieť ísť inak.
„Kapitán, ak sa po mojej polievke…