Peper a Soľnička 4. časť

Po dlhej a náročnej plavbe zakotvili naši cestovatelia na polostrove Yucatán. Nastal čas rozlúčiť sa s kamarátmi. Lodné vráta sa začali pomaly roztvárať ako obrovská papuľa morskej príšery. Do nákladného priestoru prenikali prvé lúče horúceho mexického slnka. Ešte si medzi sebou vymenili posledné pohľady a potom sa už Peper so Soľničkou vydali za ďalším dobrodružstvom. Predstava, ako ďaleko sú od bytu Horákovcov, ich fascinovala, ale zároveň aj trochu desila.

„Myslíš, že sa ešte dokážeme vrátiť domov?“ opýtala sa Soľnička svojho parťáka.

„Naozaj netuším. Ale zážitkov a nových poznatkov máme na rozdávanie. Niečo už hádam vymyslíme,“ zamyslel sa Peper a v dobrej nálade sa vybrali preskúmať nové miesto na zemi.

Mexiko poznali z krížoviek a tajničiek ako krajinu osláv a dobrého jedla. Preto sa veľmi tešili na nové chute i priateľstvá. Do najbližšieho mesta to však bolo pekných pár kilometrov. A keďže na obzore nebol žiadny dopravný prostriedok, rozhodli sa, že to skúsia peši.

Cestou obdivovali kaktusy, ktoré svojím tvarom pripomínali rôzne postavy či predmety. Lenivé dikobrazy zase pôsobili vďaka dlhým ostňom ako živé a pozvoľna sa pohybujúce kaktusy. Mexické slnko poriadne pálilo a zdalo sa, že v tej horúčave sa všetci hýbu veľmi pomaly. Štrkáče dokonca ležali takmer nehybne. Úplne splývali s okolím, iba chvostami upozorňovali na svoju prítomnosť. Aj našim dobrodruhom išli kroky čím ďalej, tým pomalšie.

„Ja už nevládzem, som smädná,“ sťažovala sa Soľnička.

Aj Peper mal už toho dosť. Vôbec im nenapadlo zbaliť si na cestu tak veľmi potrebné tekutiny. Na chvíľu zastali. Peper sa rozhliadal, či v diaľke nezazrie kontúry mesta. Nič však nenasvedčovalo tomu, že ich cieľ je nablízku.

No vtom Peper vykríkol: „Voda! Vidím vodu! Veľké jazero, a je priamo pred nami!“

Soľnička sa hneď pozrela tým smerom a tiež zbadala v diaľke rozľahlú vodnú hladinu.

Mali…