Peper a Soľnička 4. časť

Po dlhej a náročnej plavbe zakotvili naši cestovatelia na polostrove Yucatán. Lodné vráta sa začali pomaly roztvárať ako obrovská papuľa morskej príšery. Do nákladného priestoru prenikali prvé lúče horúceho mexického slnka, keď sa Peper so Soľničkou vydali za ďalším dobrodružstvom.

„Myslíš, že sa ešte dokážeme vrátiť domov?“ opýtala sa Soľnička svojho parťáka.

„Naozaj netuším. Niečo už hádam vymyslíme,“ zamyslel sa Peper a v dobrej nálade sa vybrali preskúmať nové miesto na zemi.

Mexiko poznali ako krajinu osláv a dobrého jedla. Preto sa veľmi tešili na nové chute i priateľstvá. Do najbližšieho mesta to však bolo pekných pár kilometrov. A keďže na obzore nebol žiadny dopravný prostriedok, rozhodli sa, že to skúsia peši.

Cestou obdivovali vlnovce – stromy, ktoré sú v tomto tropickom raji bežné. Ležiacim leguánom sa v horúčave nechcelo nikam ponáhľať, len občas lenivo pohli chvostom alebo zdvihli hlavu. Mexické slnko poriadne pálilo a zdalo sa, že v tej horúčave sa všetci hýbu veľmi pomaly. Štrkáče dokonca ležali takmer nehybne. Úplne splývali s okolím, iba chvostami upozorňovali na svoju prítomnosť. Aj našim dobrodruhom išli kroky čím ďalej, tým pomalšie.

„Ja už nevládzem, som smädná,“ sťažovala sa Soľnička.

Aj Peper mal už toho dosť. Vôbec im nenapadlo zbaliť si niečo na pitie. Na chvíľu zastali. Peper sa cestou po širokom chodníku vedúcom zelenou džungľou rozhliadal a dúfal, že v diaľke zazrie obrysy mesta. Nič však nenasvedčovalo tomu, že ich cieľ je nablízku.

No vtom vykríkol: „Voda! Vidím vodu! Nejaké malé jazierko, a je priamo pred nami!“

Soľnička sa hneď pozrela tým smerom a tiež zbadala v diaľke ligotať sa akýsi fliačik vody.

Mali ste vidieť to nadšenie. Obaja skákali od radosti. Pozbierali v sebe posledné zvyšky síl a v dobrej nálade smerovali k osviežujúcemu jazeru. Ale hoci nasadili rýchle tempo, k…