Sú mraky z cukrovej vaty?

Slniečko ešte len pomaly stúpalo nad obzor, ale v lesnej škole to už dávno žilo. Pán učiteľ Jazvec sedel pohodlne za katedrou. Do funkcie učiteľa sa vymenoval sám a nikto neprotestoval. Pán Jazvec predsa všetko vymyslel a všetko vedel, alebo to aspoň o sebe tvrdil. Učil rád, no dnes sa trochu mračil na najmenšieho žiaka v triede – neposednú sojku.

„Modropierko, ty hovoríš, že mraky sú zo vzduchu a vody? Veď sa na ne pozri, aké sú huňaté a mäkké. To nemôže byť pravda. Ja myslím, že sú z cukrovej vaty. Teraz si to pre istotu zopakujme,“ zavelil a obrátil sa k triede. „Čo ďalšie vieme o oblohe? Prečo je modrá, Hopík?“

Huňatý zajko poskočil a zapišťal: „Pretože je to obrovský lán čučoriedok, len veľmi, veľmi ďaleko!“

„Výborne!“ pochválil ho pán Jazvec. „Teraz mi povedz napríklad ty, Kopýtko,“ oslovil dlhonohého srnčeka, „a čo mesiac?“

Srnček si pamätal všetko, čo im pán učiteľ rozprával: „Je zo syra, z goudy! A je trošku deravý, pretože sa na ňom usadili myši...“

Deti si spoločne zopakovali ešte veľa ďalších vecí, ktoré ich pán Jazvec naučil: že rannú rosu roznášajú po lese žabky rosničky, že trávu splietajú lesné víly, voda v mori je slaná, pretože je to obrovská mláka sĺz morského obra, ktorého rozbolel zub, alebo že vtáky dokážu lietať, pretože ich nadnášajú neviditeľné bubliny.

Drobná sojka však naklonila hlavičku nabok a šepla: „Pán učiteľ, ja si nemyslím, že ma nadnášajú nejaké bubliny… A o mrakoch mi rozprávala pani Sova. Hovorila, že z mrakov prší preto…“

Pán učiteľ Jazvec sa trochu urazene zavrtel. „Ale no tak, moja milá, ty to pani Sove veríš? Ona predsa nie je učiteľka!“

Modropierko pani Sove skutočne verila. Zvieratká z lesa i šíreho okolia si za ňou chodili po radu a šírilo sa o…