O tancujúcej víle

Kde bolo, tam bolo, v domčeku pri lese raz žila malá víla. Vlastne to nebola skutočná víla, ale dievčatko, ktoré vyzeralo úplne ako táto rozprávková bytosť. Vlásky mala dlhé až po pás. A keď tancovala v záhrade okolo rozkvitnutého maku, vlnili sa jej do rytmu a tancovali s ňou.

Každé ráno sa prebúdzala rovnako. Len čo otvorila ľavé oko, slniečko ju pošteklilo na nošteku. A keď otvorila pravé oko, šteklilo ju až na brade. A tak sa vždy usmievala od ucha k uchu.

Na raňajky si dala zakaždým niečo dobré od mamičky. Hneď ako dojedla, vybehla do rannej rosy, tancovať a vlniť vláskami do rytmu pesničiek. Malá víla si každý deň niečo pospevovala. Raz to bolo „Maličká som”, inokedy zas „Prší, prší, len sa leje“.

Mamička ju rada potajomky sledovala z okna, keď popíjala čaj. Premýšľala, čo z tej malej tanečnice vyrastie. Potajomky preto, že len čo ju dcérka zbadala, tancovať prestala. Hanbila sa. Hoci ju tancovanie veľmi bavilo, keď sa na ňu mamička dívala, zovrelo sa jej bruško. Hneď ako od okna odišla, dievčatko začalo opäť tancovať ako víla.

Ani príchod zimy malú tanečnicu nezastavil. Naopak. Teplo sa obliekla a vybehla do snehu. Ako rástla, aj jej tancovanie naberalo na obrátkach.

Okrem toho ju bavilo pozorovať stopy v snehu, ktoré po sebe zanechávala. Niektoré kroky si tak mohla zopakovať a zapamätať. Časom ich vylepšovala a upravovala. Niekedy pridala aj niečo ťažšie, napríklad skok do výšky s otočkou. Vždy sa však snažila dopadnúť späť do svojej stopy v snehu.

Aby nebola na tancovanie sama, občas si zo snehu vyrobila gule. Z nich potom postavila snehuliaka. Predstavovala si, že snehuliak je jej najvernejší divák. Pred ním sa nehanbila. On by sa jej predsa nesmial, keby niečo pokazila. Celý čas mal na tvári úsmev…