Ako Raketový muž zachránil kvety

Všetko sa začalo kýchaním. Lepšie povedané – kýchaním, smrkaním a zaslzenými očami. Bola práve peľová sezóna. Ľudia, ktorí mali alergie, neboli vôbec nadšení.

„Sú to tie kvety, hovorím vám!“ kašľal jeden.

„Môj sused má obrovskú, príšernú záhradu plnú kvetov! A ja skrátka nemôžem prestať – hapčí! – kýchať celú jar aj leto!“ povedal ktosi ďalší s očami celými začervenanými.

„Och, to je ešte nič,“ smrkol tretí. „Skúste bývať rovno vedľa slnečnicového poľa!“ zvolal a nahlas sa vysmrkal.

Títo traja neboli zďaleka jediní, čo sa hnevali na kvety. Nešťastní ľudia s alergiami boli roztrúsení po celom svete. A mnohí z nich obviňovali zo svojich problémov kvety. Začali sa teda stretávať, sťažovať a čoskoro už protestovali priamo pred kvetinárstvami a verejnými záhradami.

„Preč s kvetmi!“ kričali zlostne.

V tej chvíli sa v oranžovej budove na vzdialenom kopci začala ozývať hudba. Pán Elton, veľvyslanec planét a Raketový muž, sa zobúdzal za tónov svojej obľúbenej piesne. Ponaťahoval sa, hlasno zazíval a obul si žiarivočervené papuče a obľúbený župan. Župan bol jasnozelený, s výšivkami hviezd a planét, ktoré navštívil. Otvoril okná dokorán.

„Dobré ránko, ránko!“ zanôtil vtákom a včelám. Tie už usilovne zberali peľ vo velikánskej kvetinovej záhrade plnej magnólií, snežienok, papuliek a mnohých iných kvetov. Raketový muž skutočne zbožňoval kvety!

Vtom do miestnosti vstúpila žena. Bola maličká a mala jasnočervené vlasy upravené do drdola, ktorý pripomínal včelí úľ.

„Dobré ráno, pán Elton,“ povedala podávajúc mu noviny. „Pane, dostali sme správy, že nastal nejaký problém s...“

„Marta. Až…“

„Až po raňajkách. Pravdaže, pane. Rozumiem.“

Raketový muž podišiel k stolu, polial si pripravené palacinky sirupom a opatrne ich posypal čučoriedkami. Popritom si prelistoval noviny. Nič nové v nich nebolo; keďže žil tak ďaleko od všetkého, každé noviny boli prinajmenšom mesiac staré, kým k nemu dorazili. Ale aj tak…