Do Sviatkov jari zostávalo už len niekoľko dní. Li-li sa nemohla dočkať. S mamičkou nalepia na okná pestré červené vystrihovačky so symbolmi šťastia. Ulicami budú znieť delobuchy až do noci a všetky deti dostanú ako darček červenú obálku. Bude v nej ukrytá bankovka, aby si mohli kúpiť nejakú maškrtu. Spoločne s rodinou budú hrať hry a stôl sa bude len tak prehýbať pod chutným jedlom. Každý musí tieto veselé, pestrofarebné sviatky zbožňovať!
Ale Li-lini rodičia vyzerali čoraz ustaranejšie. Tešili sa totiž, že sviatky oslávia spoločne u babičky a dedka, ako každý rok. Ibaže nedarilo sa im zohnať lístky na vlak.
Li-li chodila ešte len do škôlky, ale už vedela, že babička s dedkom bývajú naozaj ďaleko. Keď sa za nimi vydali vlakom, cesta trvala celý deň a celú noc. Rodičia mali stále veľa práce, a tak za starými rodičmi cestovali len raz za rok, a to na najdôležitejší sviatok v roku – Sviatky jari. V tom čase odchádzali za príbuznými snáď všetci ľudia v Číne. To však znamenalo, že na vlakové a autobusové lístky sa stáli dlhé, predlhé rady. A zdalo sa, že pre Li-linu rodinu sa už lístky nezvýšili.
Babka s dedkom žili v malej dedinke. Do práce už nechodili, len si v záhradke pestovali vlastné ovocie a zeleninu. Mali aj úžasnú obrovskú pec, na ktorej sa Li-li rada vyhrievala. Dedko varil tie najlahodnejšie rezance na svete a babička zas rozprávala rozprávky, z ktorých sa Li-li tajil dych. Na návštevu sa skrátka tešila celý rok. Ale teraz sa zdalo, že tento rok nepôjdu nikam a zostanú v meste len v trojici.
Dva dni pred plánovaným odchodom zostala Li-li po večeri sedieť pri okne. Smutne sledovala, ako ulicami prúdia davy ľudí s kuframi a batohmi. Ocko si to všimol a vzal…
