Žil kedysi otec, ktorý mal štyridsať synov a jednu dcéru, ktorá bola slepá. Otec od svitu do mrku robil na svoje deti. Oral veľké pole, na ktorom sa urodilo žito veľké ako drienky. Uprostred poľa, na ktorom pracoval, bola mladá jabloň s bielymi vetvami a pod stromčekom zurčala v studničke chladná vodička. Neďaleko bol ich domček.
V jednej izbe v dome bolo štyridsaťdva postelí. Slepé dievča každé ráno ustlalo postele a rozložilo oheň pod kotlom, v ktorom navarila obed pre celú rodinu. Potom poukladalo na stôl štyridsaťdva misiek a štyridsaťdva lyžíc.
Prišla jeseň. Listy na jabloni zožltli a prvé jablká, ktoré sa urodili na stromčeku, dozreli. Otec pracoval ako každý deň. Popohnal kone, vymlátil žito, preniesol ho vo veľkom vreci do sýpky a zapriahol voly do drevených pluhov. Nad brázdami, ktoré vyorali jeho synovia, stála biela para. S meričkou v ruke kráčal otec po poli a sial zrno, ktoré padalo na zem ako zlaté krúpy. Za tri dni obrobili celé pole.
Keď sa však otec, unavený ťažkou robotou, vrátil domov, ochorel. Slepá dcéra mu navarila horké korienky, ale ani tie mu zdravie nevrátili. Keď pocítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal si svojich synov a povedal im:
„Moje drahé deti! Odchádzam na cestu, z ktorej niet návratu. Predstúpte predo mňa, chcem vás naposledy pohladiť po hlavách.“
Keď sa s otcom rozlúčili všetci synovia, zdvihol sa posledný raz na posteli a povedal:
„Pamätajte si, že na našom poli sa rodí najchutnejší chlieb. Obrábajte ho spoločne a žite ako bratia. Nehádajte sa medzi sebou. A mám ešte jednu prosbu. Chcem si v poslednej hodine ovlažiť ústa vodou, ktorú pili moji dedovia. Donesie mi za krčiažtek vody zo studničky, ktorá je uprostred nášho poľa.“
Štyridsať bratov vzalo štyridsať krčiažtekov a rozbehlo sa na pole. Keď však prišli k studničke, postavili krčahy…
