Kedysi dávno žil na ďalekom, slnkom zaliatom ostrove Cyprus muž menom Pygmalion. Bol to nesmierne nadaný sochár, možno dokonca najlepší zo všetkých. No zároveň bol veľmi samotársky a uzavretý. S nikým sa nekamarátil, nikoho nemal naozaj rád, svetom vonku vlastne trochu pohŕdal.
Skôr než namyslenosť sa za tým skrývala neistota a strach. Lenže neistota a namyslenosť sa často prejavujú podobne. A presne tak to bolo aj v Pygmalionovom prípade.
Pred svetom sa uzatváral vo svojej sochárskej dielni a celé dni len tesal a tesal. A pretože bol skutočne vynikajúcim sochárom, pod jeho rukami vznikal svet taký krásny, že si v ňom každý pripadal ako v raji. Dokázal do najmenších podrobností vytesať úplne všetko – exotické vtáky, nádherné motýle, cudzokrajné kvety, morské ryby. Všetko vyzeralo tak reálne, až sa zdalo, že sa motýľ už-už rozletí k nebu, vták si zobákom začne šuchoriť svoje hodvábne perie a kvet sa zachveje v podvečernom vánku. Bol to svet plný božskej krásy, bezchybnosti a Pygmalion bol naň a na svoj um veľmi pyšný.
Raz mu napadlo, že si do tohto sveta stvorí človeka. Ľudia vonku sa mu zdali takí nedokonalí a omylní. On túžil po ideále, výnimočnosti, po čírej kráse. A tak začal jedného rána z kameňa tesať ženu. Vybral pre ňu ten najlepší mramor, aký dokázal na Cypre zohnať, a pustil sa do práce.
Tesal mnoho dní a nocí. Nespal, nejedol, nepil. Bol už nesmierne unavený, ale nemohol prestať. Stále bol s niečím nespokojný. Tu sa mu zdalo, že má socha nesúmerný nos, tam, že cípu jej šiat chýba ľahkosť alebo je jej postoj príliš ťažkopádny. Niekoľko verzií dokonca od zlosti rozbil na márne kúsky.
Až jedného večera ťukol do svojho dláta naposledy a socha bola hotová. Pygmalion nemohol uveriť vlastným očiam. Bol to jeho najlepší…
