Štyria figliari

Bola raz jedna malá dedina a v nej žili štyria figliari. Radi vysedávali v miestnom hostinci a vymýšľali si kadejaké príbehy, uveriteľné aj neuveriteľné. V jeden večer sa do hostinca zatúlal pocestný, ktorý vyzeral veľmi zámožne, pretože mal na sebe drahé šaty.

Figliari si zaumienili, že ho o tie šaty oberú. Dali sa s ním do reči a jeden z tých štyroch prefíkancov navrhol, aby s nimi súťažil v tom, kto vyrozpráva ten najčudnejší a najneuveriteľnejší príbeh. Jedinou podmienkou bude, že príbehu musia všetci ostatní uveriť. Kto neuverí – prehráva a musí odovzdať svoje šaty.

Pocestný bez váhania prikývol a figliari sa víťazoslávne zasmiali. Považovali ho za blázna, keď s niečím takým súhlasil. Nevyzeral na to, že by vedel rozprávať neuveriteľné príhody, a keby aj vedel, ani tak neprehrajú – jednoducho povedia, že jeho príhode veria. Zavolali krčmára, aby robil sudcu, a keď bolo všetko dohodnuté, pustil sa prvý z figliarov do rozprávania.

„Raz večer, keď som šiel zo zábavy domov, vyhodil som svoj klobúk tak vysoko, že ostal visieť na polmesiaci. Dlho som nevedel, ako ho dostať späť, ale napokon som vyhútal toto: Zobral som dlhé lano so slučkou na konci a vyhodil ho až hore k mesiacu. Keď sa oň slučka zachytila, začal som ťahať, kým sa mesiac nerozkýval a klobúk z neho nespadol.“

Keď dohovoril, pozrel na pocestného, lenže ten uznanlivo kýval hlavou a tvrdil, že figliarovej príhode verí. Takisto všetci ostatní kývali hlavami, že veria. Naliali si vína do pohárov a rozprávať začal druhý figliar.

„Raz som sa zatúlal v lese a nevedel som nájsť cestu domov. Ako prišla tma, začala mi byť poriadna zima. Išiel som okolo jazera a povedal som si, že sa trochu ohrejem vo vode. Vkročil som do jazera, ale voda bola studená. Neostávalo mi veru…