Filemon a Baukis

Ak niekedy navštívite Turecko, možno si pri prechádzkach tamojšou krajinou všimnete nízky, polozrúcaný múrik a dva nádherné košaté stromy – dub a lipu. Nie je to však len taký obyčajný múrik ani obyčajné stromy. Ukryte sa do ich chladivého tieňa, položte svoju dlaň na ich storočnú kôru a počúvajte. Možno začujete ich dávny príbeh.

Odohral sa v čase, keď sa táto časť sveta ešte nevolala Turecko, ale Frýgia, a patrila do gréckej ríše. Vtedy tam ešte nestál ani rozpadnutý múrik, ani dub s lipou. Len chudobná chatrč, v ktorej bývali starček a starenka. Volali sa Filemon a Baukis. Ich dedina bola bohatá a ľudia v nej netreli biedu. Žili si v blahobyte a dostatku.

Len Filemon a Baukis zostávali celý život chudobní. Bohatstvo sa im zo záhadného dôvodu vyhýbalo oblúkom, ale oni sa nesťažovali. Pre seba mali tak akurát. Mali jeden druhého, mali sa radi a nič viac nepotrebovali.

Raz do Frýgie zavítali dvaja pútnici. Neboli to však hocijakí pútnici, ale najmocnejší grécky boh Zeus a jeho syn Hermés. Zachcelo sa im prestrojiť sa za obyčajných smrteľníkov, len tak sa túlať malebným krajom a kochať sa jeho krásou.

Keď takto putovali niekoľko dní a boli už veľmi uťahaní, zahliadli v diaľke dedinu. Začínalo sa zmrákať a obaja zatúžili po niečom dobrom pod zub a po mäkkej posteli.

„Požiadame dobrých ľudí o nocľah a niečo malé na večeru,“ povedal Zeus Hermovi a vydali sa do dediny.

Keď tam došli, zaklopali na prvé dvere, ale nikto im neotvoril. Išli teda k ďalším. Opäť zaklopali, no ľudia, čo tam žili, len mávli rukou a zrúkli na nich: „Nerušte! My tu odpočívame!“

A tak to Zeus s Hermom skúšali pri ďalších a potom ďalších a ďalších dverách, až obišli celú dedinu. Lenže odvšadiaľ ich vyhnali.…