Opica Kančil a vápenica

Jedného dňa sa opica menom Kančil túlala dedinou. Keď šla popri sedliakovom dome, zacítila sladkú vôňu. Opatrne sa k domu priblížila a nazrela cez okno dovnútra. Dom bol prázdny, pretože v tom čase pracoval sedliak so svojou ženou na neďalekom poli. V kuchyni na stole rozvoniaval banánový koláč, ktorý pripravila sedliakova žena pred odchodom na pole. Keď sa Kančil presvedčila, že jej nič nehrozí, vošla dnu a koláč vzala. Spod banánových listov vychádzala taká omamná vôňa, že sa rovno s chuťou pustila do jedenia.

Lenže ako jedla, mľaskala, hlavu mala úplne strčenú medzi banánovými listami, vôbec si nevšimla veľkú vápenicu, ktorú sedliak vykopal za svojím domom. Ani nevedela ako a ocitla sa hlboko v nej. Aj keď bola Kančil veľmi dobrá skokanka, táto vápenica bola nad jej sily. A tak jej neostávalo nič iné, len premýšľať, ako sa z nej vyslobodí.

Dostala nápad!

Keď počula, že sa niekto približuje k jame, začala hlasno kričať: „Zachráňte sa, kto môžete!” Popri tom sa pozerala do roztvoreného banánového listu a predstierala, že z neho číta. Ten, kto práve išiel okolo, bol diviak. Opatrne nazrel, kto to tam z jamy kričí, a nestačil sa čudovať.

„Čo to tam stváraš, opica?” opýtal sa diviak.

Kančil najprv neodpovedala, len hľadela do banánového listu, tajomne hmmkala a tvárila sa, že číta.

„Dnes nastane koniec sveta a zachránia sa len tí, ktorí sa ukryjú v tejto posvätnej jame,” odpovedala Kančil.

„A odkiaľ to vieš?” čudoval sa diviak.

„Píše sa to vo svätej knihe,” odvetila a ďalej sa tvárila, že číta z banánových listov.

„Počkaj, idem za tebou dolu,” hrnul sa hneď diviak do jamy.

„To v žiadnom prípade!” zahriakla ho Kančil.

„A to už prečo?” nechápavo krútil hlavou diviak.

„Si chorý a stále kýchaš,” odvrkla opica.

„Nebudem kýchať, prisahám, len…