A bolo to tu. Škola, ako každý rok, organizovala športový deň s mnohými disciplínami pre deti, od prvákov až po štvrtákov. Slniečko svietilo, stoly na školskom dvore sa prehýbali pod ťarchou ovocia, dobrôt a džúsov. Deň bol plný hier a súťaží, ktoré pripravili pani učiteľky. Všetci sa dobre bavili.
Jediný Matej sa stále nedočkavo pýtal, kedy už prídu na rad veľké preteky. Boli posledné, ale zato najnáročnejšie. Trasa sa kľukatila cez celý školský dvor a obsahovala aj niekoľko zradných prekážok. Preto v nich mohli súťažiť iba staršie deti. Matej preteky rok čo rok pozoroval z lavičky a tešil sa, keď bude väčší, aby sa na nich mohol zúčastniť.
Svojmu kamarátovi Kubkovi už od rána rozprával, aké skvelé by bolo zvíťaziť. Ale ten len krčil plecami.
„Ty vari nechceš vyhrať?“ čudoval sa Matej.
Kubko sa zamyslel: „Ja sa hlavne teším na tie preteky a prekážky.“
Matej tomu nemohol uveriť. Čo by mohlo byť dôležitejšie ako prvé miesto? Zahľadel sa na zlatú medailu, ktorá bola pripravená pre víťaza. Veľmi si ju prial získať.
Konečne prišla jeho chvíľa. Postavil sa s ostatnými na štartovaciu čiaru.
„Tri! Dva! Jeden! Štart!“ Pani učiteľka preteky odštartovala a Matej vyrazil vpred. Zakrátko sa dostal do vedenia. Rád behával a na tento deň poctivo trénoval. Preto mal teraz pred spolužiakmi veľkú výhodu a hravo zdolával jednu prekážku za druhou. Jediný, koho sa mu nedarilo predbehnúť, bol Martin.
Matej sa blížil k cieľu. Bol to najnáročnejší úsek plný prekážok. To nie, pomyslel si, Martina nedobehnem. Sen o víťazstve sa mu rozplýval pred očami. Od výhry ho delilo iba pár metrov, posledná prekážka a Martin.
Medzitým sa Martin otočil, aby zistil, aký veľký má náskok. Ale keď sa otáčal, prehliadol prekážku, zakopol a spadol na zem.
Matej sa najprv zľakol,…
