Kde bývajú pocity: Radosť

Tentoraz som vybehol po schodoch ešte vyššie – na piate poschodie. Býva tu mladá slečna, študentka vysokej školy. Názov tej školy je taký dlhý a zložitý, že som ho už zabudol. Ale viem, že je umelkyňa. Vie hrať na gitare, na klavíri a dokonca aj na flaute a bubne. Na takom, aký mali domorodé kmene kdekoľvek na svete. Okrem toho krásne spieva a kreslí. Mamka hovorila, že tá slečna má veľký talent.

Slovo talent som už počul. Pani učiteľka nám v škole vysvetľovala, čo to je.

„Talent je niečo, s čím sme sa už narodili. Niekto napríklad od detstva rád behá a je rýchlejší ako ostatní. Na beh má teda talent. Ktovie, či sa v ňom raz nestane majstrom sveta. Ale to neznamená, že talent netreba rozvíjať. Naša Janka veľmi pekne kreslí. Nepotrebuje sa to učiť, skrátka vezme ceruzku a kreslí. Aj ona sa však musí zdokonaľovať, kresliť viac a viac. Niektorí ľudia majú šťastie, že sa môžu svojím talentom aj živiť.“

Slečna z piateho poschodia na mňa tiež pôsobila šťastne vždy, keď som ju stretol. Asi robí to, čo ju naozaj baví.

Teraz som stál pred dverami jej bytu, ale klopať som sa neodhodlal. Niežeby som sa bál. Spoza dverí ku mne totiž prenikala nádherná pieseň. Slečna hrala na gitare a spievala. Spievala tak krásne, že hoci bolo v chodbe prítmie, mal som pocit, že spoza rohu vyšlo slniečko. Odrazu som sa cítil radostne a spokojne.

Pamätám sa, ako sme sa v škole rozprávali o šťastí.

„Šťastie je, keď ma hreje pri srdiečku,“ povedala vtedy Vierka.

„To si vyjadrila krásne,“ pochválila ju pani učiteľka. „Šťastie je príjemný pocit. Keď sme šťastní, máme radosť. Usmievame sa, sme spokojní. Každého z nás robí šťastným a spokojným niečo iné, napríklad darček alebo chutný koláčik. Ale…