O Martinovi Klingáčovi

Pani Klingáčová zaparkovala pred školou, aby jej syn mohol vystúpiť z auta. S úsmevom mu zamávala a odfrčala do práce. Syn pani Klingáčovej sa volal Martin. A ako každé ráno, aj dnes sa mračil.

Neznášal totiž školu. Teda, školu a učenie mal vlastne rád. Ale Martinko Klingáč – asi ako jediné dieťa na svete – neznášal prestávky. A to všetko pre svoje meno. Každý deň sa v duchu hneval na svojich rodičov: Prečo im to len napadlo? Keď sa už musí volať Klingáč, prečo mu vybrali meno Martin?

Martinko Klingáč je totiž rozprávková postavička. Možno ho poznáte ako zlého škriatka, ktorý dokáže naučiť milú dievčinu utkať zo slamy zlaté nite. Lenže za odmenu chce dostať dievčinu za ženu, a tak jej dá úlohu – uhádnuť jeho meno. Preto v celej rozprávke neustále vykrikuje: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa.“

Hádajte, čo vykrikovali deti v škole na Martina. Už tretí rok, cez každú prestávku. Presne tak. Celá trieda skandovala: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa! Moje meno je: Martinkooo Klingáááč!“

A potom sa všetci smiali, na čele s Lukášom Zajdom, ktorý to vlastne vymyslel. Jedine Zuzka Šimová a Marek Obrík sa k spolužiakom nikdy nepridali. Naopak, mračili sa na ostatné deti, keď takto vystrájali.

Keď konečne zazvonilo a začala sa matematika alebo hocičo iné, Martin Klingáč bol vždy šťastný. Dokonca sa nesťažoval, ani keď dostal teplotu a sople. Tak mohol byť aspoň pár dní doma.

Ale Martinko Klingáč bol náhodou veľmi dobrý žiak! Vedel naozaj uhádnuť každé meno. „Keď sa už zo mňa smejú, že mám uhádnuť mená, tak ich veru uhádnem,“ zastrájal sa. „Každé jedno!“

A tak aj bolo. Martin uhádol meno každej rieky na mape, mená prezidentov, podstatné mená aj prídavné…