Snehuliak zo sna

Aničkina rodina sa prisťahovala do mesta menom Kúzelné údolie. Dievčatko si tam však nevedelo nájsť priateľov. Bolo nesmelé a všetko preň bolo nové a cudzie.

Bola zima a ráno napadal čerstvý sneh. A pretože bola Anička sama a bolo jej smutno, postavila si aspoň veľkého, roztomilého snehuliaka. Mal maličké oči z lesklých kamienkov, nos z oranžovej mrkvy a usmieval sa na ňu. Ruky mal zo snehu a v jednej držal metlu. Na hlavu mu nasadila okrúhly kvetináč, na ktorý ešte v lete namaľovala rozkvitnuté nezábudky.

Stavba snehuliaka jej zabrala celé popoludnie. Ani sa nenazdala a zotmelo sa, čas ísť domov na večeru.

Pred spaním prečítala mamička Aničke rozprávku o princeznách, zaspievala obľúbenú pesničku a popriala jej dobrú noc. Keď konečne zaspala, prisnil sa jej sen ako nikdy predtým. Bol to podivný sen.

Snívalo sa jej, že snehuliak, ktorého popoludní tak prácne stavala, ožil. Chcel sa s ňou sánkovať, guľovať a robiť milión ďalších vecí. A tak sa sánkovali, guľovali, robili snehových anjelikov a iné zábavné aktivity.

Keď sa Anička ráno zobudila, povedala o svojom sne mamičke. Tá sa zasmiala a potom už s vážnou tvárou reagovala: „To bol veľmi pekný sen. Vieš, že niekedy sa sny naozaj plnia?“

Hneď po raňajkách vyrazilo dievčatko von, pozrieť sa na svojho snehuliaka. Aké však bolo jej prekvapenie, keď na ňu čakal rovno predo dvermi! Ba navyše sa usmieval a veselo mával na pozdrav.

Anička sa najskôr zarazila, ale potom sa zaradovala a vybehla za novým kamarátom. Mamička neveriacky pozerala z okna – videla, že dcérkin snehuliak ožil a ona s ním práve tancuje zimný tanec. Pretancovali spolu celé doobedie. Anička mala konečne kamaráta a už sa vôbec necítila osamelo.

Napoludnie sa bežala rýchlo najesť a potom už nedočkavo trielila späť za svojím snehuliakom. Keď sa obúvala,…