Kaktus Pepito a ukradnutá fiesta

V ďalekej krajine zvanej Mexiko rástol malý kaktus menom Pepito.

Ak ešte neviete, deti, Mexiko je veľmi horúca krajina. Slnko páli tak silno, že ešte aj kamene si občas hľadajú tieň, do ktorého by sa skryli. A to je počasie ako stvorené pre kaktusy. Tie veľa vody nepotrebujú.

Aby mu mexické slnko nesvietilo rovno do očí, nosí Pepito veľké farebné sombrero. Jedného dňa ho vietor privial z mestečka a ono sa zachytilo rovno na Pepitovej hlave. „To je paráda!“ zaradoval sa. „Teraz som pravý guapo!“

Guapo znamená fešák. A to veru Pepito bol. Hneď pyšne vystrčil svoje pichliače a vybral sa na prechádzku.

Možno si poviete: Pepito je predsa kaktus, ako môže chodiť? Nuž, on naozaj nechodil. Vystrčil do všetkých strán svoje úctyhodné pichliače a cupital po nich ako stonožka. Takto veselo dokázal dôjsť až do mestečka. Postavil sa za múrik akoby nič a počúval, čo majú ľudia nové. A keď sa v mestečku oslavovalo, Pepito si tiež neraz zakrepčil.

Aj dnes sa špacíroval púšťou k mestečku, keď tu čosi začul. Vyzeralo to, akoby sa k nemu blížilo maličké tornádo. Oblak prachu sa čoraz viac približoval, až...

Bola to kamarátka kukuľa zemná! Nik iný nedokázal bežať tak rýchlo. Ani nezastavila, len zakričala: „Fiesta nebude! Ani tam nechoď!“ a už jej nebolo. Fujazdila ako vietor, až Pepitovi skoro odletelo sombrero.

„Akože nebude?“ zhíkol Pepito. Fiesta bola tá najlepšia vec na svete. Hudba, tanec, smiech, farebné vlajky, dobré jedlo… Kaktus sa na svojich pichľavých nôžkach rozbehol plnou parou vpred. „Musím zistiť, čo sa deje,“ zaumienil si.

A naozaj – v mestečku bolo niečo veľmi, veľmi zle. Sedeli tam ľudia bez nálady. Farebné vlajky, ktoré ešte včera dievčatá rozvešali pomedzi stromy, zmizli. A gitary, len si predstavte! Gitary mali popretŕhané struny. Hudobníci bezradne…