Snehová kráľovná

Tento príbeh sa odohráva v dávnych časoch, kedy bol čert ešte mladý a rád vymýšľal diabolské vynálezy. Nuž a jedného dňa sa mu podarilo vytvoriť zrkadlo. Na pohľad vyzeralo ako úplne obyčajné zrkadlo, ale v skutočnosti malo neobyčajnú moc. Každý, kto sa doň pozrel, odrazu videl svet len z jeho temnej stránky. Dá sa povedať, že z ľudí robil bezcitné tvory a zo sveta zákerné miesto.

Čert bol zlomyseľný a chcel, aby sa do jeho diabolského zrkadla pozrelo čo najviac ľudí. Preto zobral zrkadlo a vyletel s ním vysoko k oblakom. No čím bol vyššie, tým bolo zrkadlo ťažšie. V jednej chvíli ho už nevládal držať a vyšmyklo sa mu z rúk. Zrkadlo spadlo na zem a rozbilo sa na milión malých kúskov.

Tam, kde sa zrkadlo rozbilo, stálo mestečko, v ktorom bývali dvaja kamaráti. Chlapec sa volal Kay a dievča Gerda. Bývali v domčekoch, ktoré boli hneď vedľa seba a boli nerozlučnou dvojicou. Spolu sa hrávali, rozprávali si rôzne tajomstvá a občas vyparatili aj niečo bláznivé. No najväčšmi ich spájala záhradka, o ktorú sa obaja radi starali.

V jeden zimný deň sa obhadzovali snehovými guľami. Vonku síce mrzlo, ale ich hriala veselá nálada a nadšenie z poriadnej guľovačky. Gerda si bohužiaľ nevšimla, že v snehovej guli, ktorú šla hodiť po Kayovi, sú kúsky z čertovho zrkadla. Guľa s črepmi zasiahla Kaya a v tom momente sa mu z tváre vytratil úsmev.

Na Gerdu iba škaredo zazrel a povedal: „Je hnusná zima, idem radšej domov. A s tebou sa už viac nebudem baviť.“ Otočil sa a odchádzal.

„Kay, počkaj!“ kričala za ním Gerda. „Poď, pôjdeme k nám na horúcu čokoládu, ktorú máš tak rád,“ snažila sa svojho kamaráta upokojiť. Myslela si, že sa na ňu nahneval kvôli tej poslednej guli, ktorou ho trafila. Ale Kay si jej volanie…