Slnečnica

Malý vrabček poletoval medzi domami a záhradkami. Hľadal niečo na zjedenie. V bruchu mu poriadne škvŕkalo. Odrazu zbadal čosi maličké.

„Aha, semienko slnečnice!“ zaradoval sa a hneď ho chcel vyzobnúť.

„Počkaj, vrabček, nejedz to semienko,“ zastavil ho niečí hlas. Udivene sa rozhliadol okolo seba. Nikde nikoho nevidel.

„To som ja, slniečko,“ ozvalo sa z oblohy. Slnko naňho mávalo.

„Prečo by som nemal to semienko jesť? Semienka mám veľmi rád,“ čudoval sa vrabec.

„Pretože keď ho zaseješ, vyrastie ti slnečnica. Rovnako krásna, ako som ja. A na konci leta nebudeš mať len jedno semienko, ale pochutnáš si na celej kôpke semienok,“ prezradilo mu slniečko. Potom sa schovalo za oblak.

Vrabček premýšľal a premýšľal. Túžil tú dobrotu zjesť. Ale pomyslenie na celú slnečnicu plnú chutných semienok bolo lákavé. Jedno semienko a premení sa na celú kopu? Mňam!

Vrabček by semienko rád zasial, ale netušil, ako sa to robí. Vtom uvidel spod kameňa vykukovať dážďovku.

„Nevieš, ako sa sejú semienka?“ skúsil sa jej opýtať.

„Predsa do hliny. Mám tam svoje chodbičky a stretávam tam veľa semienok,“ odpovedala dážďovka a pomohla vrabčekovi vyhĺbiť jamku. Semienko do nej zahrabali a dážďovka sa ponáhľala späť pod kameň.

Vrabček pozeral, ale nič sa nedialo. Z rybníčka naňho zakvákala zvedavá žaba. „Čo sa deje?“ vyzvedala.

„Slniečko mi poradilo zasiať semienko. Dážďovka mi pomohla vyhĺbiť jamku a zahrabať ho do hliny. Lenže zo zeme ešte nič nerastie,“ povedal jej vrabec poletujúc okolo. Mal obavy, či to urobili správne.

„Semienko potrebuje vodu. Pomôžem ti ju nabrať do listu,“ navrhla žaba. Odtrhli s vrabčekom veľký list a stočili ho do kornútka. Potom doň nabrali vodu z rybníka a poliali miesto, kde zakopal semienko. Žaba sa vrátila do vody a vrabček zase čakal.

V tej chvíli vykuklo slniečko spoza oblakov.…