Starý dub

V tmavom hustom lese rástol aj jeden naozaj starý dub. Nikto presne nevie, ako dlho tam je, ale prežil už mnoho generácií a pamätá si toho skutočne veľmi veľa. Často spomína, čo všetko sa za ten siahodlhý čas odohralo v jeho okolí. Svojou mohutnou korunou totiž vytvára dokonalý úkryt pred dažďom, ktorý dopadá na jeho veľké listy. Jeho konáre pripomínajú doširoka otvorené náručie, čo láskyplne prichýli malých obyvateľov lesa.

V košatej korune duba sa usadila aj rodinka hrdličiek. Svojim krásnym spevom vytvárajú priateľskú atmosféru a so starým dubom spolunažívajú v skutočnej harmónii. Všetkým navôkol takto dávajú vedieť, že starý dub je bezpečným prístavom, v ktorom vládne kľud a mier. Pre mladé hrdličky je akousi oázou, kde sa môžu bez obáv pohodlne uložiť vo svojom mäkkučkom hniezde a privrieť oči, aby načerpali nové sily. Určite sa im budú snívať pekné sny o tom, ako aj ony jedného dňa konečne rozprestrú krídla a vznesú sa do výšin so svojimi rodičmi. Vyletia ponad oblaky a vydajú sa na dobrodružnú cestu až tam, kde končí zem a začína more, ktoré sa pomaly vlní pri skalných útesoch.

Dole pri dubovom kmeni sa zas potulujú dva mladé medvede, ktoré sa na chvíľu stratili mame z dohľadu. Dub len mlčky sleduje tie nemotorné medvieďatá a prizerá sa, ako si bezstarostne pochutnávajú na čerstvých lesných plodoch. Ich jemná vôňa pomaly stúpa pomedzi listy, a aj starý dub akoby sa jej chcel zhlboka nadýchnuť. Jeho listy tíško zašumia a mohutný strom slastne privrie oči. Vánok jemne hladí rozkonárenú korunu, ktorá sa nakláňa zo strany na stranu ako loďka na šírom mori, a spoločne s ňou sa pomaly hojdajú aj všetci obyvatelia stromu.

Dve malé veveričky tu tiež našli svoj úkryt. Celý deň skáču zo stromu na strom a hľadajú si niečo malé pod zub, naháňajú sa a objavujú nové…