Agátka a Margarétka

Agátka a Margarétka sú dve malé sestričky-dvojičky. No, vlastne nie až také malé, pretože už vedia chodiť a aj rozprávať. A veľmi rady spoznávajú svet. Každý deň chodievajú s mamičkou niekam na prechádzku.

Aj dnes bol krásny slnečný deň, a tak mamka vzala Agátku a Margarétku na lúku. Ledva vyskočili z kočíka, a už sa zvedavo rozhliadali okolo seba.

„Pozri, Agátka, tam. To žlto-čierne, čo tak bzučí. Čo to je?“ opýtala sa Margarétka, a hneď aj naťahovala rúčku za tým čudom.

„To je včielka, Margarétka. Ale pozor, nechytaj ju. Včielka by ťa mohla pichnúť do pršteka. A to bolí.“

„Ale prečo? Veď ja mám včielku rada,“ čudovala sa Margarétka.

„Júj! Pich, pich,“ podskočila veselo Agátka a bodla sa prštekom do dlane.

„No včielky sa takto bránia. Sú malé a ty si na nich veľká. Nevedia, že ty im nechceš ublížiť,“ usmiala sa mamička a s láskou pohladila Margarétku po líčku.

„Ja som taaaká veľká,“ Agátka natiahla obe rúčky nad hlavu, aby všetkým ukázala, aké je už ona veľké dievča. Zrazu ale spozornela a ukazovala prštekom do vzduchu. „Mami, mami! Pozri, tam letí kvietok. A ďalší. Pozri, aký je nádherný. A farebný,“ Agátka s úžasom zhíkla.

„To nie je kvietok. Kvietky nelietajú. To je motýlik.“

„Motýlik? Môžem ho ovoňať?“ Agátka ani nečakala na odpoveď, už aj sa naklonila nad kvietok, kde sa motýlik usadil.

„Hmm, krásne vonia,“ nadchýnala sa Agátka.

„To skôr vonia ten kvietok, na ktorom ten motýľ sedí,“ smiala sa mamka.

„Ja by som chcela takého motýlika aj domov,“ prosila Margarétka a napriahla svoje rúčky dopredu.

No motýľ nečakal, kým ho vezme do dlaní, a vzlietol. Pridal sa ku svojim kamarátom, s ktorými spoločne šantili nad farebnou lúkou.

„Ako pekne tancujú,“ Agátka radostne zatlieskala a aj ona sa dala do tanca. A…