Viete, kto je Neposlušiak? Možno vám tak hovoria, keď nepočúvate. Ale toto nie je o vás, deti. Neposlušiak je totiž niekto celkom iný. Je to škriatok, ktorý nezbedy a neposlušnosť priam zbožňuje. Len sotva ho však uvidíte, pretože je malý a rýchly.
Zo všetkého najradšej má neposlušné deti. Keďže je drobný, dokáže sa prešmyknúť do ktorejkoľvek detskej izbičky. Tak sa dostal aj do izby malého Jonáška, keď šiel náhodou okolo.
Uvelebil sa na poličke a pozoroval Jonáška pri jeho neplechách. Napríklad keď celý deň predstieral, že nepočuje, čo mu kto hovorí. Alebo keď robil všetko naopak.
„Jonáško, poď už spinkať,“ presviedčala ho večer mamička.
„Ja nechcem a budem naschvál hore!“ dupol si.
Škriatkovi to spôsobovalo ohromnú radosť a škodoradostne sa chichotal.
Ráno zase mamička ťahala synčeka z postele: „Jonáško, vstávaj!“
Ale on si len natiahol paplón cez hlavu: „A just budem spať!“
Škriatkovi sa to páčilo. Dokonca sa mu to páčilo tak veľmi, až vymyslel plán, ako všetkých nahnevať. Rozhodol sa predstaviť v celej svojej paráde.
Keď išla mamička pripraviť raňajky, Jonáško vyliezol z postele a diabolsky sa zarehotal. Lenže nesmial sa sám. Spolu s ním sa v izbe ozýval akýsi piskľavý smiech.
Jonáško sa smiať prestal, ale ono to neprestalo.
„Tu hore!“ zavolal škriatok.
Kým sa Jonáško stihol rozhliadnuť, škriatok zoskočil na deku. Chlapec len vydesene vypleštil oči.
„Ale som ťa vyľakal, čo?“ zasmial sa škriatok zlomyseľne. „Páči sa mi, ako neposlúchaš.“
„Kto si?“ opýtal sa Jonáško.
„Som škriatok Neposlušiak a tiež veľmi rád zlostím. Prečo by sme mali mamičku poslúchať, však? Veď od nás chce samé nudné veci. Vstať, umyť sa, upratať... bleh!“ huckal chlapca.
„Áno!“ prikyvoval Jonáško. „Ja chcem robiť niečo úplne iné!“
„Tak to si budeme rozumieť,“ uškrnul sa škriatok. „Ja viem napríklad rôzne kúzla.…