O stratenej hudbe

V ďalekom kráľovstve, ktorého meno si už nikto nepamätá, žila raz jedna princezná. Bola veľmi šikovná, vedela napríklad nádherne vyšívať a pliesť. Obrázky zvieratiek na obrusoch vyzerali sťa živé. Dokonca kráľ sa ani v horúcom lete nechcel vzdať jemného šálu, ktorý princezná uplietla.

Keď princezná práve neplietla a nevyšívala, starala sa o kone v kráľovskej stajni alebo tancovala medzi kvetmi na lúke. Napriek tomu, že mala toľko záľub, predsa len ju najviac lákalo čosi iné – spev. Princezná chcela vedieť ešte aj spievať. Veľmi sa snažila, ale vôbec sa jej nedarilo. Hlavný kapelník, ku ktorému chodila na hodiny spevu, si radšej potajme zakrýval uši, aby princeznú neurazil.

Princezná však s radosťou spievala každému, koho stretla. V záhrade spievala záhradníkom, v kuchyni kuchárom, v práčovni práčkam. Všetci sa tvárili, aká je to nádhera, len aby princeznej polichotili. Dokonca aj kráľovná dcére klamala.

„Och, dieťa moje, aký ty máš nádherný hlások,“ ľúbezne hovorievala kráľovná, keď jej dcéra spustila svoj falošný spev. Vari to kráľovná naozaj nepočula? Alebo jej materinská láska nedovolila povedať pravdu?

Jediný, kto sa netváril, že sa mu princeznin spev páči, bol sám kráľ. Veď čo by to bolo za kráľa, keby klamal?

„Čo ste všetci ohluchli? Veď sa to nedá počúvať. Keď princezná spustí pesničku, vyplaší všetky vtáky zo záhrady,“ sťažoval sa kráľovnej.

„Ale muž môj, ty už si na staré kolená trochu nahluchlý,“ bránila dcérenku kráľovná.

„Kolená mám už síce staré, ale uši mám ešte úplne v poriadku. Princezná by sa mala venovať tomu, na čo má talent. Je predsa taká šikovná! Dokáže krásne vyšívať, má rada kone a tiež nádherne tancuje. Ale spev? Všetky lichôtky na jej spev sú len pokrytectvo.“

Čoskoro prišiel deň princezniných osemnástych narodenín a na majestátny hrad sa zo všetkých strán zišli urodzení hostia. Kuchári prichystali…