Škola magického bubna 4: Boitatá

Hlbšie v pralese, tam, kde sa slnko len sťažka prediera cez husté koruny stromov, sa ukrýva škola, ktorú pozná iba pár vyvolených. Školu magického bubna vedie múdry Pajé Iru, šaman a strážca prastarých tradícií. Každý deň učí deti o pralese, jeho tajomstvách a bytostiach, ktoré ho chránia. A keď treba, čarovným bubnom Tupã privolá pomoc.

V jedno horúce popoludnie sa v škole magického bubna šíril nepokoj. Vzduch bol suchý a ťažký a deti vnímali, že sa okolo nich deje niečo zvláštne – akoby prales zadržiaval dych. Ešte včera sa veselo naháňali s horiacimi konárikmi, ale dnes nemali náladu na šantenie.

Aj Pajé Iru to vycítil, a tak hneď ráno zvolal všetkých žiakov a vážne riekol: „Začalo sa obdobie sucha, musíme byť opatrní. Preto sa dnes budeme rozprávať o ohni. Oheň môže byť veľmi nebezpečný. Ak sa rozšíri tam, kde nemá, môže zničiť všetko živé.“

Pedro, ktorý miloval príbehy, najmä tie veselé a s dobrým koncom, sa zamračil: „Ale veď oheň používame každý deň! Potrebujeme ho na varenie, teplo...“

Učiteľ prikývol. „Áno, Pedro. Oheň je ako divoké zviera – môže byť verným pomocníkom, ale ak s ním nezaobchádzame s úctou, premení sa na ničivú silu.“

Zrazu sa z diaľky ozval praskavý zvuk. Vzduch sa zachvel a bolo cítiť ľahký závan dymu. Pajé Iru okamžite priložil ucho k zemi, chvíľu mlčky počúval a potom prehovoril: „Oheň sa prebudil. Musíme požiadať o pomoc Boitatá.“

Deti zalapali po dychu. Veľa ráz doma počuli príbehy o Boitatá – ohnivom hadovi, ktorý chráni prales pred nebezpečnými požiarmi. Lenže toto nebola rozprávka na dobrú noc, ale skutočný problém.

Pajé Iru vzal svoj čarovný nástroj Tupã a začal bubnovať. Zvuk bubna bol dunivý, rýchly a pripomínal praskanie plameňov. Ako rytmus silnel, z okraja lesa sa vyplazil podivuhodný tvor: dlhý had…