Malí superhrdinovia 2. časť – Poriadne horúce dobrodružstvo

Viktorko kráčal po chodníku s Uškom po boku a bolo mu neobyčajne otupno. Napriek tomu, že vrcholilo horúce leto, nevedel si vymyslieť žiadnu zaujímavú aktivitu.

Uško súcitne zakňučal.

„Ja viem, ja viem,“ povedal chlapec. „Už len dva dni a Beky sa konečne vráti z prázdnin u babičky.“

Bez Beky skrátka nebola poriadna zábava, aspoň Viktorko si to myslel. Prešli sa okolo bloku, chvíľu Uškovi hádzal loptičku, potom nakukli na ihrisko, či tam nie je niečo nové. Bolo však veľmi horúco a na rozpálenom betóne medzi panelákmi sa pred spaľujúcim slnkom nedalo nikam ujsť. Horko-ťažko našli kúsok tieňa.

„Čo povieš, kamarát, ideme naspäť domov?“ navrhol Viktorko zmorene.

Boli už takmer pri dverách, keď Uško náhle zbystril. Chlapec sa sotva stihol obzrieť a psíka už nebolo – bleskovo sa rozbehol popri bloku, štekajúc z plného hrdla.

Viktorko už vedel, čo to znamená – niekto potrebuje pomoc! Neváhal a nasledoval svojho kamaráta o dva vchody ďalej. Keď ho dostihol, celý spotený vydýchol:

„Čo sa stalo, Uško?“

„Haf, haf! Pomoc!“

Viktorko si nebol istý, či kamarátovi dobre rozumie. „Pomôcť komu? Veď tu nikto nie je!“ A naozaj, v tej zadúšajúcej horúčave nebolo nikde ani len vtáčika. Chlapec by sa už tiež najradšej schoval doma a poriadne napil vody.

„Haf! Tu dolu! Haf!“ Uško neprestajne ňuchal kdesi pri chodníku, na vyschnutom žltom pásiku trávy.

Viktorko sa prekvapene sklonil k zemi.

„Haf, vidíš? Haf, haf!“ nabádal ho psík.

Až keď sa poriadne zadíval, zbadal medzi suchými steblami trávy pár mravcov a dva lenivé chrobáčiky. Zdalo sa mu to, alebo čosi veľmi tichučko ševelilo?

„Pomôžte nám,“ šepotali chrobáčiky. „Všade je sucho... už to dlho nevydržíme...“

Uško sa spýtavo pozrel na Viktorka a ten zas na oblohu. Ale nie, nikde nebolo ani mráčika.

„Beky by hneď vedela, čo…