Uprostred pralesa, tam, kde stromy rastú až do neba a zvieratá s rastlinami hovoria spoločnou rečou, stojí tajomná škola. Na starosti ju má šaman a učiteľ Pajé Iru. Deti neučí len písať a počítať, ale aj spoznávať prírodu a počúvať jej hlasy. Vedie ich cestou dobrodružstva a priateľstva. A keď treba, pomocou čarovného bubna Tupã zavolajú niektorú z mýtických bytostí, ktorá im ukáže, ako sa k prírode správať a chrániť ju.
Keď deti v ten deň dorazili do školy, všimli si, že vietor fúka akosi zvláštne. Aj listy šumeli inak než obvykle, akoby si medzi sebou šepkali niečo dôležité. Vtáky prestali spievať a niekoľko kŕdľov vyplašene vzlietlo zo stromov. K veľkému kameňu prišiel aj Pajé Iru a okolie pozoroval s vážnym výrazom.
„Dnes nebude vyučovanie ako zvyčajne,“ oznámil deťom, ktoré ho s napätím sledovali. „Dnes budete počúvať.“
Žiaci na seba zmätene pozreli. Počúvať? Ale čo? Nikto predsa nehovorí. Len ten vietor…
„Príroda nevie rozprávať ako my ľudia,“ pokračoval učiteľ, „ale to neznamená, že nemá hlas. Keď počúvate jej zvuky, dokážete z nich zistiť mnohé. A niekedy aj z toho, že počujete iba ticho, môžete pochopiť, že sa niečo stalo. Rovnako ako dnes. Počujem, že sa niekto stratil a potrebuje pomoc.“
Malú sa zdvihla ako prvá a tichým hláskom sa opýtala: „Pôjdeme ho hľadať?“ Nato vyskočil aj Pedro a zvolal: „Áno, ak niekto volá o pomoc, musíme ho zachrániť, poďme!“
Pajé Iru prikývol. „Ale nie sami. Zavoláme toho, kto pozná každý závan vetra, každú stratenú stopu a každý šepot stromov.“
Vytiahol svoj čarovný bubon Tupã a začal hrať rytmus, ktorý pripomínal závan vetra – spočiatku jemný, potom silnejší, ako keď sa blíži búrka. Šaman zavrel oči a dal sa viesť rytmom silnejúceho vetra.
Odrazu sa od pralesa rozšírila biela hmla a medzi deťmi sa…