Stanko stonožka

Na podlahe v kuchyni sa ozývali podivné zvuky. Raz vŕzganie, raz klopkanie, potom tiché ťapkanie.

Stanko Stonožka mal na hlave nasadený svoj najkrajší klobúk a na krku červenú bodkovanú viazanku. A mal obuté všetky svoje obľúbené topánky, pretože Stanko bol naozaj stonožka. A nie len taká obyčajná stonožka – nebolo na svete nič, čo by mal rád viac než topánky. S obľubou si ich menil podľa toho, ako všelijako pri chôdzi zneli. Mäkučké šľapky mu tíško tľapkali. Starodávne topánky na podpätku zas rytmicky klopkali po kuchynskom linoleu.

Stanko mal dnes skvelú náladu. „Čoskoro opäť narastiem a budem zhadzovať starú kožu. Zase mi pribudne niekoľko nôh – a budem si môcť zaobstarať nový pár topánok!“ hovoril si s úsmevom.

Keďže mal Stanko desať párov nôh, mohol nosiť súčasne len desať rôznych párov topánok. Ale vo svojej zbierke mal takmer päťdesiat druhov topánok. Preto sa nevedel dočkať, keď vyrastie – a bude môcť nosiť oveľa viac topánok naraz!

Veselo si teda vykračoval kuchyňou a čakal, či si jeho nádherné, vyleštené, klopkajúce topánky niekto všimne. Ale ľudia, ktorí v kuchyni boli, to ľúbezné klopkanie a tľapkanie ani trochu neocenili. Vlastne si ho z tej výšky vôbec nevšimli. Ba niekedy sa ho dokonca aj báli! Len si to predstavte – báť sa takej vyparádenej stonožky?

„Skúsim sa prejsť okolo domu,“ povedal si Stanko. „V taký krásny deň bude vonku istotne veľa hmyzu. Možno sa nájde niekto, kto moje topánky poobdivuje!“

Stanko si pohotovo obul lezecké topánky, preplazil sa popod dvere a zliezol dolu strmými schodmi. Potom ich vymenil za dreváky, aby ho všetci počuli prichádzať. A mal pravdu! Vonku bolo naozaj rušno. Hmyz všemožných tvarov a veľkostí sa hmýril po okolí.

Stanko si prednými nohami zložil klobúk a úctivo sa uklonil každému, koho cestou stretol. „Dobrý…