Cesta za čistou riekou

Filip sa už veľmi tešil na leto. Konečne prídu prázdniny, nebude mať žiadne úlohy a počas dlhých dní stihne toľko dobrodružstiev! Poobede sa stretne s kamarátmi na bicykli a budú chodiť k rieke tak, ako minulý rok.

Z nábrežia pri rieke mal Filip jedny z najkrajších spomienok. Niekedy si s chlapcami stavali hrádze alebo len tak ležali v tráve a počítali oblaky, inokedy hádzali kamienky do vody.

Občas si za pár drobných nakúpili maškrty a spoločne si na nich pochutnávali. Keď boli zjedené, nikto sa veľmi nestaral, kam čo spadlo. Obal od tyčinky? Šup s ním pod kameň. Fľaša od malinovky? Skotúľala sa k brehu. Niekedy si Filip dokonca ani nevšimol, že v tráve ostal plastový pohár, ktorý vietor neskôr odfúkol až k vode.

„Je to predsa iba jeden pohár,“ hovorili si kamaráti a mávli nad tým rukou. „Nikto nezistí, že sme ho tu nechali my.“ Rieka len ticho šumela a nevravela nič.

Keď konečne prešla zima a prišlo prvé oteplenie, Filip bol o pol hlavy vyšší a mal nový bicykel. Nevedel sa dočkať, kedy ho ukáže kamarátom. Stretnú sa v obľúbenej tichej zátoke rieky, kde rastie trstina a stavajú si hniezda kačice. Ešte sa síce nebude dať kúpať, no na jarnom slniečku bude pri vode príjemne.

Ale keď Filip dorazil na miesto, zhrozene si všimol, že vyzerá úplne inak, ako si ho pamätal. Voda v rieke bola kalná, zapáchala a pomedzi trstinu plávali odpadky. Fľaše, plastové vrecúška, dokonca aj stará pneumatika. Na hladine sa vznášalo čosi ako olejová škvrna.

„Fuj, čo sa to tu stalo?“ zamrmlal. Sadol si na kameň a bezmocne pozoroval špinavú hladinu.

Z vody sa zrazu vynorila malá rybka. „Ahoj, Filip,“ prehovorila tichým hlasom.

Chlapec od ľaku vyskočil na nohy. „Ty rozprávaš?!“

„Počkaj, neutekaj,“ zastavila ho rybka. „Veď…