Stratené jazierko

V jednom neveľkom údolí bolo malé jazierko, ktoré bolo zdrojom vody pre všetkých jeho obyvateľov. Každý deň sa pri ňom schádzali zvieratká, aby si uhasili smäd, alebo sa v ňom osviežili. V pokoji a mieri si spoločne nažívali, až si jedného dňa zajac všimol, že v jazierku je akosi menej vody.

„Priatelia moji, dobre vidím, alebo vari ešte snívam? Nie je jazierko akési menšie?“ opýtal sa zajac zvieratiek, ktoré postávali na brehu a čľupol do vody. Ak by sa mu to náhodou len snívalo, rybička do studenej vody by ho určite prebrala.

„Áno, máš pravdu. Veď už celé týždne nespadla ani kvapka dažďa,“ prehovorila stará múdra korytnačka a pokračovala, „čím dlhšie bude obdobie sucha, tým menej vody bude v jazierku.“

,,Len to nie! Kde sa potom budeme jašiť, keď jazierko vyschne?“ vystrašene sa opýtal zajko a priplával ku korytnačke.

„Nuž, počasiu nerozkážeme. Teraz je obdobie sucha a pri horúcich slnečných lúčoch sa voda z jazierka postupne vyparuje. Drobné kvapôčky vody nenápadne stúpajú z jazierka hore na oblohu a tam sa zmenia na malé obláčiky pary,“ vysvetľovala korytnačka zvieratkám, ktoré nerozumeli, ako sa môže voda z jazierka zmeniť na paru.

V údolí zavládla smutná nálada. Dážď neprichádzal, a tak netrvalo dlho a jazierko úplne vyschlo. Zvieracích obyvateľov sužoval smäd a horúčava. Slniečko neúnavne žiarilo a z výšky sa prizeralo vyschnutému údoliu. Zvieratká sa márne zbiehali pri jazierku, aby sa trochu osviežili, po vode nebolo ani stopy.

Jedného dňa bol zajko už taký zúfalý, že sa zapozeral na oblohu a vykríkol: „To slnko nám vypilo všetku vodu! Nech nám ju okamžite vráti späť! Nemáme čo piť a ani len labku si nemám v čom omočiť.“

Aj ostatné zvieratká otočili hlavy smerom k slnku. „Vráť nám vodu, vráť nám späť naše jazierko,“ hromžili na obrovskú žltú guľu.

No slniečko neodpovedalo,…