Rytier strom

Hlboko v horách bývala starenka. Žila sama, pretože jej muž sa už pominul, deti sa povydávali, poženili a založili si vlastné rodiny. Aj ju volali, nech ide bývať k nim, ale starenka mala rada svoj kľud a pokoj v chalúpke obklopenej nádherným lesom. No s ľuďmi sa neustále stretávala. Každý deň pripravila niečo pod zub a vydala sa cez kopec k dedine na polia, kde pracovali jej deti a priatelia.

Na kopci, ktorý ju delil od dediny, rástol starý vyschnutý strom. Už len niekoľko lístkov a halúzok bolo zelených. A keďže starenke už nohy až tak neslúžili, zakaždým, keď vyšliapala na kopec, pod týmto stromom si sadla a oddýchla. Z vďaky, že jej ponúkal úkryt pred poludňajším slnkom v jeho tieni, strom vždy poliala vodou z blízkej bystrinky.

„Ďakujem ti, strom, za tvoju službu a prajem ti čo najviac zelených listov a vtáčikov speváčikov v tvojej korune,“ poďakovala starenka a pobrala sa ďalej.

Jedného dňa sa takto starenka rozložila pod stromom, že si oddýchne, keď tu sa z lesa vynorili postavy. Ani sa nenazdala a už aj ju obkolesili.

„Hej, starena, daj sem všetko, čo máš!“ zahulákal jeden z nich.

„Hí, zbojníci,“ šepla prestrašene starenka.

„Ha-ha, pravdu máš, sme zbojníci. Tak ti dobre radím, vybaľ rýchlo, čo máš, ak ti je život milý.“

„Nemám toho veľa, len jedlo, ktoré nesiem mojim deťom,“ povedala trasľavým hlasom vyľakaná starenka.

„Tak tie dnes ostanú hladné,“ rehotali sa zbojníci. Jeden z nich už-už naťahoval ruku po batôžku, keď tu sa mu nohy podlomili a on padol ako podťatý.

„Čo to?“ otáčal sa druhý a naraz aj on ležal vedľa svojho kamaráta.

Starenka nevedela, odkiaľ sa tu vzal, no medzi zbojníkmi sa na gaštanovom koni s kyjakom oháňal rytier s erbom stromu na štíte. Tí, čo ešte neležali, sa ihneď…