Rozprávka o dreve

Kedysi dávno sa ľuďom žilo o niečo ľahšie ako dnes. Nevedeli, čo je bieda, a ani tuhé a kruté zimy im neprekážali. Niežeby ich z času na čas chlad nepotrápil, no vtedy nemuseli drevo z lesa vláčiť na vozoch a chrbtoch. Jednoducho prišli do hory, narúbali stromy a kmene zviazali. Potom vzali čarovný prútik, šibli ním a povedali: „Milé drevo, nech si razom na mojom dvore!“

Drevo tak putovalo z lesa až do dediny. Po kopcoch, dolinách, cez potoky, po úzkych cestičkách aj širokých poľných cestách. Nik mu nemusel ukazovať smer, samo vedelo, kadiaľ má ísť. Keď sa ľudia vrátili domov, vo dvore ich už čakalo pripravené na ďalšie spracovanie. Kmene len popílili a mohlo mrznúť hoc aj celý rok.

A prečo to tak nie je dnes? Nuž, takí sme my ľudia. Keď sa máme dobre, chceli by sme sa mať ešte lepšie. Vtedy to nešťastie spôsobila jedna dedinská žena.

Raz, keď bolo obzvlášť veterno a daždivo, chlapi nastínali stromy, poukladali ich vedľa seba, zviazali a už stačilo len prútikom šibnúť a drevo by sa vydalo do dediny ako vždy. Lenže žene sa v takom počasí nechcelo ísť z lesa peši. A tak dostala nápad! Vysadla na drevo a povedala si, že keď ide samo až do dediny, zvezie sa spolu s ním. Vzala do ruky prútik, šibla ním a zvolala: „Milé drevo, nech si so mnou razom na mojom dvore!“

Ale drevo sa tentoraz ani nepohlo. Šibla znova a nič. Prosila, kričala, zaklínala – nič nepomáhalo. Zliezla teda z fúry a opäť šibla prútikom, aby sa aspoň to drevo vybralo do dediny samo. Lenže zaklínadlo nenávratne stratilo svoju čarovnú moc. A zostalo to tak naveky.

Teraz musia ľudia ťažko pracovať, aby dostali drevo z lesa domov.