O Veternom kráľovi

Žil raz jeden kráľ, ktorý mal syna a dcéru. Bol to roztomilý kráľovský párik. Súrodenci sa mali radi a často sa spoločne prechádzali po kráľovskej záhrade.

Jedného dňa sa kráľ so svojou dcérou viezol v koči, keď odrazu zafučal vietor a princezná z koča zmizla. Kráľ sa rozhliadal všade vôkol, no po princeznej akoby sa zľahla zem. Vyslal svojich sluhov, aby ju hľadali, no ani im sa princeznú nepodarilo nájsť. Celá rodina upadla do žiaľu - kráľ smútil za svojou milovanou dcérou a princ za svojou drahou sestrou.

Princ sa s tým nechcel zmieriť a zmyslel si, že ju sám pôjde hľadať.

„Nesmúť, otec môj, netráp sa toľko, určite ju nájdem,“ upokojoval princ kráľa. Mladého princa poriadne vyzbrojili a kráľ ho vyprevadil na cestu do šíreho sveta.

Putoval cez hory, cez doly, každého sa na sestru vypytoval, ale veru nikto mu pomôcť nevedel. Chodil po kraji krížom-krážom, až prišiel k malému jazierku. Práve sa v ňom čľapkal kŕdeľ kačiek, a tak si zložil z pleca pušku a namieril ju na tú najväčšiu z nich. Vtom ale začul akýsi hlas.

„Mladý šuhaj, nerob to, nestrieľaj. Pomôžem ti, viem, kde máš svoju sestru hľadať. Na Veterný zámok choď,“ radila mu kačka.

Prekvapený princ odložil pušku, zavesil si ju späť na plece a pobral sa na cestu. Zakrátko zbadal uprostred cesty veľké mravenisko. Pichol doň palicou, mravce sa zahmýrili a najväčší z nich mu hovorí: „Nenič náš domov, mladý šuhaj, obíď ho a ja ti raz pomôžem.“

Princ sa nad tým len pousmial, veď ako by mu už mravce mohli pomôcť, no nechal ich na pokoji. Pokračoval v ceste a zanedlho prechádzal veľkou húštinou. Raz-dva sa v nej tak zamotal, že nevedel, kadiaľ ďalej. V ceste, ktorou sa hádam dalo dostať von, mu prekážal starý suchý peň, v ktorom bývali včely. Vytasil…