Z celého dňa bolo pre Maťa najťažšie práve ráno. Vstávanie z duše neznášal. Mama naňho kričala už asi tretíkrát, a tak z izby zahučal, že počuje. Ale namiesto toho, aby vstal a šiel do kúpeľne, na chvíľu ešte zavrel oči. A to nemal robiť. On totiž zase zaspal.
Prebudilo ho, až keď mu mama mykala perinou:
„Maťo! Koľkokrát to mám opakovať? Vstávaj, lebo prídeš neskoro! Desiatu máš na kuchynskej linke a oblečenie na telocvik je položené pri koši na bielizeň. Všetko som ti vyprala. Tak vyskoč z postele, ja už musím letieť…“ vychrlila naňho, pobozkala ho na čelo a zmizla vo dverách.
Pár minút spánku navyše znamenalo, že Maťo musel stihnúť všetky ranné úkony v rekordne krátkom čase. A ešte to oblečenie na telesnú! Vedel, že ho doma nesmie zabudnúť.
Nešlo len o obliekanie. Maťo chcel rodičom ukázať, že sa o seba zvládne postarať. Poznáte to, však? Už cestou ku košu na bielizeň mal sebavedomia na rozdávanie. A keď zapínal batoh a všetko dôležité bolo vo vnútri, cítil sa ako víťaz celosvetového šampionátu v nezabúdaní.
Nebolo pritom vôbec isté, že stihne začiatok vyučovania. Ale Maťa potešil už samotný fakt, že sa práve zaradil medzi ľudské bytosti, na ktoré sa dá spoľahnúť.
Jeho šprint do školy napokon dopadol úspešne. V lavici sedel ešte pred zvonením a mal to aj s rozcvičkou. O čo bláznivejšie sa jeho deň začal, o to väčšiu mal radosť, že všetko zvládol. Aspoň prvé tri vyučovacie hodiny to tak vyzeralo...
Telesná bola na rade hneď po matematike, slovenčine a angličtine. Telocvikár im naposledy sľúbil nejaký kolektívny šport, hádam to bude basketbal.
„Tak rýchlo prezliecť a ide sa na to!“ zavelil, keď prechádzal šatňou.
Maťo sa práve chystal vytiahnuť tričko a šortky, lenže...
„No to ma podrž!“ vykríkol na celú miestnosť…
