Tri jabloňové dievčiny

V jednej malej dedine žila vdova, ktorá mala troch synov. Chlapci už dosiahli vek na ženenie a veru by sa už aj radi oženili, ale ani jeden z nich nenašiel v susedstve dievča, ktoré by sa mu páčilo.

„Synkovia moji, veď naša dedina je plná pracovitých, usilovných dievok,“ dohovárala im matka. „A mnohé z nich po vás už istý čas pozerajú. Nad čím ešte váhate?“

Ale bratia len ohŕňali nos. Ako to, že sa im žiadna nepozdávala? Vyberali, preberali, hlavu si lámali, až sa nakoniec rozhodli, že navštívia najstaršiu ženu z vedľajšej dediny. Hovorilo sa o nej, že je čarodejnica. Určite im s hľadaním tých pravých neviest pomôže.

Vybrali sa teda k drevenej chalúpke, kde starena bývala. Bratia chvíľu neisto prešľapovali na prahu. Jeden druhému by to síce nepriznali, ale v kútiku duše dúfali, že im nikto neotvorí. No nestalo sa tak. Na prahu sa zjavila stará, zhrbená žena s vráskavou tvárou a vychudnutými rukami. Pod nohami sa jej motala jednooká čierna mačka. Nebolo pochýb, že to bola čarodejnica.

„Čo vás ku mne privádza, mládenci?“ oslovila ich škúliac spoza šatky natiahnutej takmer až cez oči.

„Radi by sme sa oženili, ale žiadne z dievčat u nás na dedine sa nám nepáči,“ vysvetlil najstarší z nich.

„A aká by sa vám, chlapci, páčila?“ pobavene vyzvedala starena.

„Ja by som chcel krásnu ženu, ktorú by mi všetci závideli,“ hrdo odpovedal prvorodený brat.

„A ja by som si prial ženu bohatú, aby som už nikdy nemusel pracovať,“ žmurkol na čarodejnicu ten prostredný.

„Ja by som len chcel, aby ma tá moja mala naozaj rada,“ vyjachtal najmladší. Jeho bratia sa rozosmiali. Pre jeho skromnosť si z neho často robili žarty, a tak to bolo aj teraz.

Stará čarodejnica si odhrnula šatku z očí, skúmavo sa…