Končili sa prázdniny a nastal čas myslieť opäť na školu. Matúša a Jakuba čakal čoskoro návrat z hradu do mesta. Táto vyhliadka im na dobrej nálade nepridávala. Leto strávené u dedka Ferdinanda, hradného kastelána, bolo pre nich najlepším obdobím roka. Milovali záhady a pátranie a na tomto mieste si ho užili viac než dosť.
Bratia sa zamyslene prechádzali okolo hradu a nebolo im dvakrát do reči. Matúš bezmyšlienkovite kopol do balvana povaľujúceho sa pri chodníku. Spod neho sa ozvalo prekvapivé zadunenie.
„Počul si to?“ opýtal sa Jakub a odstúpil o krok dozadu.
„Žeby tu ktosi schoval niečo pod kameň?“ Matúš si kľakol a začal kameň skúmať. Po chvíli sa im ho podarilo odsunúť a zjavil sa pod ním drevený poklop. Jeho veľká časť bola pokrytá machom a obrastená trávou, ale v jednom rohu mal kovovú obruč. To ona zacvendžala po kopnutí do kameňa, ktorý ju zakrýval.
Chlapci poklop so zatajeným dychom očistili. Stálo ich dosť námahy, kým ho otvorili, ale nakoniec sa im to podarilo. Poklop odhalil tmavý otvor vedúci do neznáma.
„Super, presne toto mi chýbalo k šťastiu – ďalšia čierna diera plná pavúkov,“ povzdychol si Jakub.
„Ale no tak. Čo ak tam nájdeme niečo úžasné?“ povzbudzoval ho Matúš a už zliezal po drevenom rebríku.
„A ak tam budú pavúky? Zistíme, že sme v historickom múzeu plnom pavučín?“ šomral Jakub. Nakoniec však brata chtiac-nechtiac nasledoval.
O chvíľu sa ocitli v úzkom kamennom tuneli, čo sa tiahol smerom k hradu. Aj jeho steny boli pokryté machom a vo vzduchu visela zatuchnutá vôňa starých čias. Ich baterky vrhali dlhé tiene, ktoré sa hýbali spolu s nimi.
„Mám taký pocit, že tu nie sme prví,“ zašepkal Matúš, keď uvidel vyblednuté nápisy na stenách. Vyzerali, že majú mnoho rokov.
„Skvelá správa. Lebo ak tu nie…