Žila raz v zámku jedna kráľovská rodina – kráľ, kráľovná a ich syn, korunný princ. Princ mal dobré srdce a záležalo mu na jeho poddaných. Každý deň si našiel čas, aby prehodil zopár slov s dvorným záhradníkom, kuchárom alebo so služobníctvom. Preto ho mali všetci radi a zároveň sa ľuďom v kráľovstve dobre žilo.
Princ však už dosiahol dospelosť a nastal najvyšší čas, aby sa oženil, ale on nie a nie nájsť si nevestu. Pochopiteľne, kráľ s kráľovnou z toho mali hlavy v smútku. Núkali mu za nevestu jednu princeznú za druhou, lenže princovi sa nijaká nepáčila.
„Drahý synku, na zajtra sme pozvali na návštevu spanilú princeznú z Východného kráľovstva,“ prezradili mu. „Uvidíš, azda sa ti zapáči.“ A tak dali pripraviť honosnú hostinu so všetkým, čo hrdlo ráči.
Keď svitol druhý deň, pred kráľovským zámkom zastavil koč, z ktorého sa ozval veselý smiech, sťaby odtiaľ znelo cinkanie zvončekov. Potom z koča vystúpila usmievavá zlatovlasá princezná s milou tvárou. Natešene sa rozbehla rovno cez záhon kvetov, pričom črievičkami podupala fialky aj snežienky, o ktoré sa záhradníci s námahou starali. Neskôr na hostine tu trošku odjedla, tam kúštik odhryzla, jedlo zdvorilo pochválila, ale väčšiny dobrôt sa ani nedotkla. Nezjedené lahôdky len rozmarne presúvala hore-dolu po tanieri a popritom ustavične štebotala veselým hláskom.
Princovi však neušli smutné výrazy na tvárach záhradníka, ktorému pošliapala hriadky, a kuchára, ktorého jedlom sa tak plytvalo. Nuž pošepol matke: „Mama, toto veruže nie je princezná pre mňa.“ A bolo po nádejnej neveste.
„Milovaný synku,“ prihovorila sa princovi na druhý deň kráľovná, „dnes sme pozvali na večeru princeznú zo Západného kráľovstva. Možnože táto sa ti bude väčšmi páčiť.“
Keď na krajinu padol večer, na okná komnát začal bubnovať hustý dážď. Vtedy pred zámkom zastavil ligotavý čierny koč a v ňom princezná s havraními vlasmi…