Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Katka. Rodičia mu zomreli, a tak sa ho ujal strýko. Bol to už starší pán, a pretože vlastné deti nikdy nemal, myslel si, že na správnu výchovu stačí dobré srdce a pekné slovo. Keď Katka urobila niečo zlé, trochu jej dohovoril, ale nikdy ju za nič poriadne nepotrestal. A keď Katka nedostala všetko, na čo si pomyslela, dupala a kričala tak nahlas, že to bolo počuť až k najvzdialenejším susedom.
Jedného dňa sa strýko rozhodol, že jej vrtochy už ďalej znášať nebude, a úprimne jej povedal, čo si o jej správaní myslí. Lenže Katka mu iba urazene ukázala chrbát. Strýko sa prvý raz v živote neudržal a buchol ju po zadku.
Katka s plačom vybehla z domu a bežala, ani sama nevedela kam. Zastavila sa až za súmraku, keď už bola celkom vysilená z behu i hnevu. Sadla si na kraj cesty, smutne si prezerajúc boľavé nohy a načisto zodraté topánky. Ako tam tak sedela, prechádzala okolo nej v koči vznešená pani. Tá sa nad dievčaťom zľutovala a vzala ho k sebe domov.
Pani bola ku Katke od prvej chvíle veľmi milá a ona to vedela využiť. Toľko prosíkala, až jej pani dala ušiť nádherné červené topánky. Vyzerali presne ako tie staré a boli ušité z tej najdrahšej a najjemnejšej kože.
V jednu nedeľu si ich obula do kostola. Celou cestou si ich samoľúbo obzerala a každému, koho stretla, sa nimi chválila. Kým sa ostatní v kostole modlili, Katka len zaľúbene hľadela na svoje topánky pod lavicou.
Taká márnivosť však rozhnevala nebeských anjelov, a keď dievča vyšlo z kostola, červené topánky sa dali samy od seba do tanca. Katke sa to spočiatku páčilo, ale keď ju začali unášať stále ďalej a ďalej, chcela si ich vyzuť. No…
