Už bol dávno večer, ale malý Viking Erik nechcel ísť spať. Namiesto toho behal okolo ohňa a šermoval paličkou okolo seba.
„Erik, hybaj do postele,“ zavelila nekompromisne jeho mama. „Zajtra nás čaká dlhý deň, pôjdeme zožať políčko a potom ti vysvetlím, ako sa liečia zranenia,“ pokračovala.
„Nechcem sa hrabať v hline, chcem byť veľkým bojovníkom!“ vykríkol do šera Erik a pichol palicou do ohňa.
Vtom sa vedľa ohniska objavil aj otec. „Mama má pravdu, milý Erik. Aj bojovníci sa musia učiť. Múdrosť a poznanie je to najcennejšie, čo máme. To, čo máš v hlave, je dokonca oveľa dôležitejšie ako silné svaly. Poď, porozprávam ti na dobrú noc o tom najmúdrejšom z najmúdrejších.“
A tak sa Erik zababušil do ovčej kožušiny a trpezlivo čakal, kým otec konečne začne s rozprávaním...
„Kedysi dávno bol jeden mocný boh. Žil v centre moci a sídle všetkých bohov, v Asgarde. Volal sa Odin. Mal dlhú bielu bradu, nosil široký klobúk a bol známy svojou múdrosťou a túžbou po poznaní.
Jedného dňa sa Odin rozhodol, že chce spoznať všetky tajomstvá sveta a stať sa ešte múdrejším vládcom. Vydal sa preto na dlhú cestu až k studni Mími, z ktorej vyvieral prameň života. Túto vzácnu studňu však strážil obor menom Mímir.
Keď zbadal Odina, prehovoril hlbokým hlasom: ‚Buď zdravý, Odin, čo ťa privádza až sem?‘
‚Chcem piť z tvojej studne, aby som získal tú najcennejšiu múdrosť a poznanie,‘ odpovedal Odin s veľkým odhodlaním.
Mímir sa zamračil a povedal: ‚Ale to nie je len tak. Za takýto dar treba zaplatiť vysokú cenu. Čo si ochotný dať za to, aby si získal múdrosť?‘
Odin sa zamyslel a nakoniec sa rozhodol: ‚Dám ti jedno svoje oko.‘ Tak veľmi túžil napiť sa zo studne a stať sa múdrejším. Mímir súhlasil.
Len čo sa…