Príbeh o matke mora

Neďaleko mora ležala neveľká osada. Namiesto zvyčajného ruchu a veselej vravy tam teraz panovalo len ponuré ticho. Poblednuté ženy mĺkvo sledovali uzimených rybárov, vracajúcich sa z pobrežia. Tak ako včera, aj dnes sa vracali s prázdnymi rukami. Rovnako ako predvčerom. Aj lovci mali hlavy v smútku. Ani jedni, ani druhí nedoniesli čo i len jednu malú rybičku.

Pre dedinčanov to bola hotová pohroma, veď dary mora boli ich každodennou obživou. Okrem rýb zvykli loviť i tulene, mrože a veľryby, ale po tých už dávno nebolo ani chýru, ani slychu. Akoby bolo more odrazu celkom prázdne.

Nikto nevedel, čo si počať. Odkiaľ vziať nejaké jedlo? Vonku vládla dlhotrvajúca, krutá zima. Muži zamĺknuto sedeli a opravovali prázdne siete. Matky si zúfali: z čoho len teraz pripravia svojim deťom teplú polievku? Deti sa tiež iba bezcieľne túlali dedinou, od hladu nemali ani chuť hrať sa.

Len jedna z matiek nehodlala mlčky sedieť a dívať sa na to zúfalstvo. Vzala preto svojho syna za ruku a zaviedla ho k moru. Tam mu nakázala: „Syn môj, choď a spýtaj sa mora, čo sa to stalo. Opýtaj sa, kam sa podeli všetky ryby a tulene.“

Chlapec sa nechápavo zadíval na matku. „Spýtať sa mora?“ čudoval sa.

Matka nato odvetila: „Tvoj starý i prastarý otec boli šamanmi. Mali vraj zázračné schopnosti a vedeli sa rozprávať s morom. Dnes už síce nik v šamanov neverí, ale tebe predsa v žilách prúdi ich krv. Kto iný by sa dokázal pozhovárať s morom, ak nie ty?“

Chlapec bez slova pozoroval burácanie vĺn. Silný vietor mu ošľahával líca a kropil ich ľadovými kvapôčkami vody. Chlapec si ani nevšimol, že matka sa medzitým vzdialila.

„More!“ zvolal nahnevane. „More, vypočuj ma! Čo sa to s tebou stalo? Povedz mi, ako ťa upokojiť, aby si nám opäť dávalo…