Príbeh motýľa

Bol nádherný slnečný deň. Lúka hýrila farbami a hmyz predvádzal svoj koncert. Motýle tancovali nad kvietkami svoj pestrofarebný tanec. A rovno pod nimi, na jednom zelenom liste, ležalo malinké vajíčko. Bolo veľké, teda skôr malé asi ako špendlíková hlavička.

Z ničoho nič sa vajíčko začalo samo od seba hýbať. Nadskakovalo, prevaľovalo sa z jednej strany na druhú a naspäť. Odrazu zostalo na jednom mieste a odlúpil sa z neho kúsok škrupinky. A z tej malej dierky vykuklo jedno drobunké očko.

„Jeej, to je krása,“ nadchýnalo sa očko. No vzápätí zmizlo. Ale len na chvíľu. Vajíčko sa opäť pomrvilo a zo škrupinky odpadol ďalší kúsok. Cez zväčšenú dieru vykukli dve očká a tentoraz už aj hlavička.

„Jeej, to je nádhera,“ rozplývala sa hlavička a snažila sa dostať z toho malinkého vajíčka. Aj sa jej to podarilo a onedlho už na lístku ležala čierna húsenička.

„Jej, to je paráda,“ vyslovila so slasťou do tretice. „Ahoj, slniečko. Ako príjemne hreješ. Ďakujem za tvoje hrejivé lúče.“

Slniečko sa usmialo a pohladilo húseničku svojimi lúčmi. Húsenička zavrela očká a vychutnávala si teplé slnečné počasie.

Zanedlho však slniečko prikryl mráčik. Húsenička otvorila očká. „Ďakujem ti, mráčik, za príjemný chládok,“ povedala. Usmiala sa na mráčik a ten jej úsmev opätoval.

Priamo nad hlavou húseničky poletovalo niekoľko motýlikov. „Aké ste nádherné, pestrofarebné,“ tešila sa z nich húsenička.

„Ďakujeme, húsenička,“ smiali sa motýliky veselo a pokračovali vo svojom šantení.

Húsenička sa potom odplazila k okraju listu a pozrela nadol. „Jeej, koľko farebných kvietkov. A ako krásne voňajú.“

A kvietky sa na znak vďaky vo vetríku zakývali. Boli červené, modré, žlté, fialové. Farieb tu bolo od výmyslu sveta. A všetky nádherne voňali.

Húsenička zliezla po stonke kvetu, na ktorom sa narodila. Keď dosiahla zem, pokračovala pomedzi steblá trávy. Všetko jej pripadalo také nádherné. Pomaličky sa …